Stalker 1. kapitola 1/3

varovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus

pár: Gareth/John a i.
obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina.  Kým on má všetko, Gareth žije v prázdnom dome, dostáva od matky na účet peniaze, aby mohol dokončiť školu, potom sa už o seba musí postarať sám... Po starých rodičoch mu ostal len dom, ktorý je nie práve v najlepšom stave...
No počas svojho pozorovania zisťuje, že veci nie sú vždy také ako sa zdajú...

predpokladaný počet kapitol: 10 (delené na 3 časti, po 2 str. 1 kap/6 str.)

poznámka: kapitola bola skorigovaná, červeným písmom boli naznačené úpravy a pridané vety.

Ulica, na ktorej Gareth býval, bola pomerne obyčajná. Tiché miesto, s dlhou radou moderných domov, dobrá a bezproblémová štvrť, kde žili prevažne rodiny s deťmi. Lloydovci, jeho starí rodičia, sa sem presťahovali po jednej veľmi výhodnej kúpe. Dom výrazne zlacnel kvôli vražde jeho predchádzajúceho majiteľa.  Dlho ho nikto nechcel kúpiť. Povrávalo sa, že tam straší.

No nikto z jeho rodiny na také veci samozrejme neveril, takže využili túto skvelú príležitosť a nasťahovali sa do takéhoto príjemného susedstva. Zvykol sem chodievať každé prázdniny, vymýšľal si rôzne strašidelné historky o ich dome, čím podnecoval fantáziu miestnym detí a čoskoro bol on tým tajuplným dieťaťom zo strašidelného domu a akosi mu to aj ostalo. Čím viac takýchto príbehov rozšíril, tým viac sa mu vyhýbali, ale tak mu to vyhovovalo. Malo to v sebe isté kúzlo, niečo čo formovalo jeho ďalšie predstavy.

Dom už ani zďaleka nevyzeral tak dobre, ako keď sem chodieval na prázdniny. Po smrti starých rodičov, ktorá bola úplne prirodzená a bežná v ich pokročilom veku, zistil, že ho dostane on, keďže ako jediný toto miesto považoval za svoj druhý domov. Jeho mama sa nijako nepodieľala na tom, aby dom bol dobre udržiavaný, nikdy sa jej tam nepáčilo, preto bol viac-menej schátralý, takmer nezariadený, a všade sa povaľovali rôzne staré škatule, s vecami, rozhodne dávno starými, ale nikto ich neprebral ani nikam neodniesol. Až doteraz ho odhovárala, a tvrdila, že bude lepšie, keď sa dom predá a on aj naďalej ostane bývať v byte strýka Joela. Istý čas tam s nimi žila aj jeho matka. Nikdy s ňou nemal veľmi dobrý vzťah a prejavilo sa to aj tentoraz, keď takpovediac rozhodla o tom, že byt si nechá ona, spolu so svojím priateľom, a jemu pomôže vybudovať si život v dome starých rodičov. Pokiaľ by odmietol pristúpiť na túto dohodu, naznačila mu, že ho viac nebude podporovať.  Kvôli nedokončenej škole si nemohol veľmi vyberať a nechcel, aby ho mama považovala za prekážku vo svojom šťastí.

Tak napokon skončil v strašidelnom dome.

Bol externým študentom a zamestnancom a celý jeho život sa postupne opäť dával do poriadku.

Musel si priznať, že to pobabral, vykašlal sa na všetko a teraz mal druhú šancu, počas ktorej mienil konečne dokončiť posledný ročník, urobiť si maturitu a začať konečne žiť svoj vlastný život. To však chcel urobiť tu, vo svojom rodnom meste, v dome, kde sa cítil ako doma. Preto ani len nepomýšľal na život mimo tejto jemu známej komunity.

Mal to tam rád a dúfal, že sa mu bude časom dariť omnoho lepšie. Aj keď všade nachádzal veci, ktoré by sa dali ešte vylepšiť.

Dvor takisto pôsobil trochu neupravene, kvôli rozrastajúcim sa ružovým kríkom, ktoré rástli akosi nadivoko ako sa im len zachcelo. Keď sem po dlhom čase prišiel, všimol si, ako do nich vrástla burina a postupne ich dusila. Spomenul si ako sa o nich babka s láskou starala, ako sa im prihovárala a rozprávala mu príbeh o tajomnom svete, v ktorom rastie presne takáto odroda zdanlivo obyčajných červených ruží, ale v tom nebezpečnom a nádhernom svete, žije rytier, plne oddaný svojmu pánovi, rytier, odchádzajúci do ťažkých bojov, a jeho pán, mladý princ mu noc pred odchodom daroval jednu z tých ruží.  Počas posledného večera pred odchodom  rytier pokľakol pred svojím pánom a opakoval mu prísahu vernosti. Prísahu, ktorú neskôr porušil, zlá čarodejnica naňho uvrhla kliatbu a on pod jej vplyvom vrazil dýku do srdca svojho pána...

Takto to zvyčajne začínalo, no vždy ho nechala, aby ju dokončil.

Nevedel koľko presne mal rokov, keď jeho rytier začal svojho pána tajne milovať. Pamätal si len na to aký bol vystrašený a zdesený, keď pochopil, prečo si vytvára práve takúto predstavu.

Začal sa o tie ruže starať hneď po presťahovaní sa do domu. Postupne ich dával do poriadku a teraz už vyzerali omnoho lepšie, ale nestrihal ich. Rástli si takpovediac ako chceli, úplne voľne zarastali do plota. Okrem nich nebolo na dvore, nič čo by stálo za reč, len neudržiavaný trávnik, stôl a pár záhradných stoličiek.

Práve teraz však jeho pozornosť upútal istý muž, stojaci na opačnej strane plota.

Stelesnenie jeho tajných túžob sa naňho dívalo. Cítil to. Chcel okolo neho prejsť ako duch, tak ako vždy, keď sa mal možnosť ho vidieť osobne. No tentoraz hrdo zdvihol hlavu a pozrel sa naňho. Prečo to s ním bolo iné? Prečo ho jeho prítomnosť ani neotravovala ani neuvádzala do rozpakov? Prečo zo všetkých ľudí na svete práve on musí naňho takto pôsobiť? Nemôže ho mať. On sa naňho nikdy tak nepozrie. Nevystúpi z toho obrazu dokonalej harmónie.

Hudba, ktorú počúval, náhle stíchla a on už dokázal zamerať pozornosť len na to, aby sa prinútil kráčať smerom k nemu.

Nevedel, prečo to robí, zvyčajne sa susedom vyhýbal. Považovali ho za hanblivého chlapca, za niekoho, kto nerád nadväzuje komunikáciu. Teraz sa tak necítil.

Zastal až tesne pri plote, ruže mu čiastočne zakrývali výhľad, ale aj tak toho videl dosť na to, aby to podnecovalo jeho telo k neželaným reakciám. Vypol ipod, zložil si slúchadlá a strčil ich do vrecka. Chystal sa niečo povedať, niečo čo by ho utvrdilo vtom, že naozaj nemal zobrať nohy na plecia, ale pán B ho predbehol.

 „Ahoj, Gareth, chcel by som ťa o niečo požiadať...“

„Ahoj, teda... dobrý deň.“

Usmial sa.

„Pokojne mi tykaj, ak chceš. Mne to neprekáža.“

Prikývol. Hrejivý pocit prešiel jeho telom a on sa náhle zahanbil za to, čo robí. Za to, čo by rozhodne robiť nemal. Za všetky tie noci a dni, keď jediným zmyslom jeho existencie bolo stať sa očami blúdiacimi po jeho zahalenom tele. Predtým než si našiel prácu, doprial si dostatok času, aby mohol každú voľnú chvíľu tráviť pozorovaním milovanej osoby. Nevedel, či je to skutočná láska, alebo len obdiv k nedosiahnuteľnej osobe, bol si istý len tým, že len takýmto spôsobom dokáže milovať. Možno preto ho tak veľmi vyviedlo z miery, keď jeho túžba k nemu prehovorila: „Tvoje ruže, prechádzajú už aj na našu stranu. Prekážalo by ti, keby sme ich z našej strany trochu odstrihli? Neotravoval by som ťa s tým, ale moja manželka trvá na tom, aby som to s tebou prebral.“

„Môže to pokojne urobiť.“

1. kapitola

1

2

3