pár: Stiles/Derek
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá, vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá, vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg
počet kapitol: 5. (počet je pevne stanovený)
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Stiles
Otvoril oči.
Každé prebudenie po premene bolo v podstate úplne
rovnaké, nebolo potrebné urobiť nič iné len prinútiť sa ich otvoriť.
Celé telo ho bolelo, úplná premena si opäť vyžiadala všetky
jeho sily, našťastie došlo k premene v celku, nechýbalo mu nič, ani
nič nepribudlo a kosti sa mu natiahli bez toho, aby utrpel nejaké
vážnejšie zranenia, to okamžite skontroloval dotykom, no niečo bolo rozhodne
iné ako predtým, uvedomil si to, až keď sa po prvý raz pokúsil posadiť.
Nepociťoval typickú
prázdnotu ani nespokojné nálady svojej vlčice sa ešte neprejavili v plnej
kráse. Bola až podozrivo pokojná, aj keď ju niečo nepochybne bolelo,
neprejavila zvyčajnú podráždenosť. Bolesť už doznievala, pomaly to ustupovalo.
Ostávalo mu už len skontrolovať svoje plecia, jedno z nich ho práve teraz
bolelo o trochu viac.
Nahmatal škaredé
poranenie, ktorého by sa v žiadnom prípade nemal dotýkať. Už len jemné
zatlačenie spôsobilo, že sa mu pred očami opäť zatmelo... A na ruke
pocítil vlhkosť... Nehovoriac o tom ako čerstvá vôňa krvi mierne
znepokojila vlčicu. Okamžite odtiahol ruku. Malo by sa to zahojiť... Nevedel
ani ako k tomu prišiel, len sa rozpamätal na bolesť, ktorá ho prinútila
cúvnuť.
Vlčica mu neposkytla nič,
čoho by sa mohol zachytiť, žiadne vhodné spomienky.
Namiesto toho začala
pomaly načrtávať obraz akéhosi muža, ukazovala mu, ako sa po nich ohnal
a oni ho potom roztrhali, ale bolo to príliš zmätené, príliš nejasné,
pochopil, že sa mu snaží odpovedať na niečo, čo sa jej zrejme včera, prípadne
pred pár dňami pýtal. Nemal natoľko prehľad o tom, kedy to presne bolo. Na
tú otázku si však napokon spomenul.
Áno,
toto bolo predtým... Ten, chlap, ktorého sme...
Nasledovalo
previnilé prikývnutie.
Spomenul si na to, ako
naňho skočili, ako zaborili zuby do mužovho hrudníka, ako kričal, dokiaľ ešte
vôbec mohol... Neboli to vôbec príjemné
obrazy, žalúdok sa mu stiahol. Stále mu však neukazovala nič dôležité... Nič,
čo by mohlo pomôcť... Toho muža ani len nevedeli identifikovať, lebo to nebol
jeden z miestnych, ale nejaký cudzinec, nejaký človek na návšteve, ktorého
zrazu nikto nehľadal. Sústredil sa na nejaké poznávacie znamenia, na niečo čo
by mohlo potvrdiť odkiaľ prišiel. Prípadne kam patril.
Prechádzal celé jeho
telo, nechal vlčicu, aby mu ukázala čo najviac detailov. Napokon niečo objavil,
niečo čo spôsobilo, že v jedinom okamihu prišiel takmer o všetku
nádej. Tetovanie na pravom ruku, pripomínajúce na prvý pohľad len nejakú
neškodnú vlnovku, ale po obvode bolo pokryté symbolmi. Pokúšal sa to prečítať,
ale nebol to ich kmeňový dialekt, bolo to zrejme niečo omnoho staršie. Natiahol
sa po jednej z kroník, oprel sa o stenu a začal rýchlo obracať
stránky. Nič si nevšímal, nič okrem toho, čo tam naňho zrejme čakalo, ten
symbol niekde videl, na jeden z tých stránok, ale nevedel, kde presne,
preto ich zúrivo obracal, až kým nenašiel presne to, čo hľadal.
Tetovanie
šamana... My sme zabili šamana?
Každý pôvodný kmeň mal
svoju vlastnú líniu, ktorá sa tiahla už od počiatku. Šaman bol zvyčajne treťou
vlčou, prípadne nevlčou súčasťou rozhodovania. Vlkolaci mali túto schopnosť len
veľmi ojedinele a zvyčajne im to vôbec neprospievalo. Šaman mal veľmi dôležitú
úlohu, čo sa týkalo udržanie bezpečnosti na území svorky, vedel, kto prichádza
a odchádza, dokázal ich varovať pred príchodom zla na ich územie skôr než
sa vôbec objavilo. A zabitie jedného z nich bolo vážnejším prečinom
ako zabitie obyčajného človeka. Ich kmeňový šaman bol čudák, ktorý nikdy
neopúšťal svoju chalupu, zvyčajne len volal alfovi, keď sa malo niečo diať, ale
niekedy jednoducho povedal, že do istých
vecí zasahovať nemôže.
No
čo by robil cudzí šaman, na ich území? Niečo také by ten ich okamžite oznámil. A prečo
vôbec prekročil líniu?
Vlčica odpovede na
tieto otázky nepoznala, ale niekto iný by mohol. Rada ho nechala ísť,
nepovedali mu, že šlo o šamana, za niečo také by spoločenstvo, do ktorého
patrili zrejme žiadalo jeho hlavu, no oni mu dávajú ďalšiu šancu. S nikým
o tom zatiaľ hovoriť nechcel ani s otcom. Potreboval si dobre
premyslieť, čo urobí s touto informáciou. Niečo na tom celom rozhodne
nebolo v poriadku. Radšej poďakoval svojej vlčici za to, že mu poskytla
aspoň pár cenných informácií. Dala mu toho viac než očakával, a jemu sa
zrazu vybavilo aj to, prečo bola taká spokojná, akoby aj nie...
Vlčica
je rada, že prežila útok veľkého zlého alfu, bude rozhodne dôležité, aby...
Pomyslel si.
Tak
počkať!
Alfa?
Rozhodne nejakého
stretli, bol blízko, cúvali pred ním, nezabil ich a neroztrhal, ale možno
ich uhryzol. Pomyslenie na niečo také mu rozhodne jeho náladu nevylepšilo.
Uhryznutia alfa samca patria k najbolestivejším zraneniam. Nezahoja sa tak
rýchlo poranenia spôsobené inými vlkmi prípadne ľuďmi...
Pre istotu ešte raz rýchlo
kontroloval aj ostatné časti svojho tela, všetko bolo na svojom mieste, cítil zaschnutú
krv, ale tá nepatrila jemu. A cítil aj niečo omnoho intenzívnejšie, silnú
korenistú vôňu, zrýchlený tlkot ďalšieho srdca...
Čo najpomalšie sa
posadil tak, aby náhodou do niečoho nezavadil.
Mladý muž, zabalený
v jednej z prikrývok mal zavreté oči a ležal vedľa neho tak
blízko, až hrozilo, že sa každú chvíľu môžu dotknúť.
Stiles prešiel pohľadom
po jeho čiastočne odhalenom tele, vlčica k nemu vysielala pocity, ktoré sa
mu ani trochu nepáčili, bol to obdiv, možno niečo viac, čo nemohol pochopiť.
Oči sa mu zastavili na pleci, kde spočívalo podobné zranenie, aké mal aj on,
ale to jeho bolo omnoho menšie.
Náš.
Náš čo?
Najprv nechápal tú jej
narážku, teraz by s ním už ani len nemala hovoriť. Jedine, ak niečo
zrušilo tú ich bariéru, niečo natoľko silné, také pohnutie, ktoré ich prepojilo
a už medzi nimi nebol žiadny smútok, žiadne obavy.
Partner.
Stiles pokrútil hlavou.
To nemohla byť pravda. Ak hovorí pravdu, tak to na pleci, je potom... Nie... to...
Niečo také nemienil pripustiť. Nemohli sa s ním len tak spáriť, alfa by
ich predsa neprijal za svojich... Boli slabí, boli bezvýznamní, ale... on nebol
tak celkom pri zmysloch... Riadil sa len inštinktmi, tie spomienky k nemu
postupne prichádzali... Prebehli ním ako nezastaviteľná vlna. Mal to jasne pred
sebou... Spomenul si aj na to, ako sa od neho nechal uhryznúť aj na to, ako to
bolelo, keď ich alfa uhryzol a oni sa vtedy stiahli ďalej od neho, ale už
bolo neskoro... Už si ho označili za
svojho...
Zabije
nás, ak sa dozvie, že som chlapec.
Pripomenul tú jedinú
skutočnosť, ktorá jej akosi unikla. Odsunul sa bližšie k stene
a pokúšal sa oňho pritom nezavadiť žiadnou časťou svojho tela. Bál sa, že
to celé bude pokračovať. Zaútočí na nich a v ľudskom tele už nebudú
mať žiadnu šancu...
Ochráni
nás...
Pokrútil hlavou. Chcel, aby pochopila, že musia čo
najskôr odísť a prestala mu brániť v pohybe.
Za normálnych okolností
by niečo také nebolo možné, mal by úplne riadiť svoje telo, ale spárená vlčica
rozhodne nechcela dovoliť, aby len odišiel od jej partnera.
Chcel ju presvedčiť,
aby mu to dovolila, ale k ničomu z toho nedošlo z jednoduchého
dôvodu, zrazu si uvedomil, že ho niekto odtiahol od steny, opäť ležal na
prikrývkach, ale tentoraz mal nad sebou alfu v ľudskej podobe.
Opäť poriadne nahnevaného a bolo to ešte omnoho
desivejšie ako predtým.
„Prosím, nezabíjaj
ma...“
