Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Predpokladaný počet kapitol : 10
Opatrne vybral takzvanú
lekárničku a prezrel jej obsah. Rozhodne tam bolo všetko, dokonca aj veci,
ktoré bežne ľudia doma nemajú. Netrvalo mu dlho a vo všetkom sa zorientoval,
materiál aj ihlu mal rýchlo pripravenú. Rukavice nasadené, urobené všetko, čo
bolo nutné a pripadal si takmer ako za starých čias, keď záležalo len na
tom, aby mal pevnú ruku a všetko mohlo byť v poriadku.
„Predpokladám, že chcete niečo
proti bolesti...“ opýtal sa, keď už mal na stole rozložené všetky veci. Zvládol
to pomerne rýchlo. Na tieto veci jednoducho nedokázal zabudnúť, aj keď odvtedy
už prešlo dosť času.
„Nie, to nebude potrebné...
„Ste si tým istý?“
„Trocha bolesti mi nezaškodí. A na
niektoré z tých utešujúcich
prostriedkov mám aj tak alergiu. Sám presne neviem, na ktoré...“
Gareth prikývol. To mu ubralo
časť z jeho odvahy. Nechcel niekomu zbytočne spôsobovať bolesť, to nikdy
nebolo súčasťou jeho pomoci. Kdesi v hĺbke svojho ja vždy cítil akési
zvláštne uspokojenie z toho, že niekomu takto pomohol, aj keď zvyčajne šlo
o dosť pochybné existencie, prípadne nelegálnych prisťahovalcov... Jeho predchádzajúca rodina rozhodne nebola
vyberavá, čo sa týkalo pacientov.
Sadol si a pustil sa do
práce tak ako vtedy, keď ho doktor chválil, že má pomerne jemné ruky a ide
mu to lepšie než jemu. Aj pacienti boli vždy z jeho prácou napokon
spokojný. Nikdy mu z toho nebolo zle, cítil len akúsi zvláštnu otupenosť.
Dostavila sa aj teraz, keď začínal robiť prvý steh. Niektorí však boli napriek
tomu vystrašený, preto sa s nimi rád rozprával, aj keď mu občas ani len
nerozumeli, bolo preňho prirodzené si ten čas krátiť tým, že sa k nim ozval.
Obával sa však akéhokoľvek možného trhnutia, kvôli bolesti, preto si dával
obzvlášť pozor, aby bol čo najopatrnejší. Pán B však sedel úplne bez pohnutia,
nedal najavo ani len najmenšie zachvenie, keď dokončoval ďalší. Radšej sa preto
zdržal akýchkoľvek rozhovorov a sústredil sa hlavne na to, aby sa mu to
podarilo čo najlepšie. Keď skončil, vybral nový obväz a všetko to
starostlivo obviazal.
„Je to hotové, ale aj tak trvám
na tom, aby váš doktor...“
„Áno, nechám mu odkaz, ale som
rád, že si mi pomohol. Neviem, čo by som bez teba robil.“
„Nepohnem sa od vás, kým sa tu
neukáže... A nechcem počuť žiadne výhovorky,“ trval na svojom Gareth.
„Tak to možno potrvá až do zajtra.“
„To mi neprekáža. Nenechám vás
samého.“
Napriek tomu, že to vyzeralo dobre,
obával sa, že to začne opäť krvácať. Nikdy si nemohol byť istý, či sa náhodou
niečo nepokazí. A na tomto pacientovi mu napokon aj tak záležalo viac než
na ostatných.
„Tvoju spoločnosť rozhodne
nemôžem odmietnuť, ale chcel by som si na chvíľu oddýchnuť.“
„To nie je problém. Odprevadím
vás do spálne,“ ponúkol sa.
Pán B unavene prikývol, obliekol
si košeľu a spoločne vyšli z pracovne. Našťastie jeho spálňa nebola veľmi
ďaleko, len na konci tej najdlhšej chodby. Spálňou sa však nazývala len akosi
pracovne, keďže pôsobila ako menší v celku slušne zariadený byt.
Sadol si na posteľ. Gareth si
sadol na kraj postele. Bola dosť veľká, a omnoho pohodlnejšia ako nejaké
obyčajné kreslo.
Pán B siahol po svojom telefóne,
zavolal lekárovi a samozrejme sa z nejakých neznámych príčin
nedovolal. Gareth radšej ani nechcel zisťovať, kde presne sa pohybuje jeho
lekár. Rozhodne to bolo miesto, kde ani nebol poriadny signál, čo ho už samo o sebe
riadne rozčuľovalo. Napokon sa mu predsa len podarilo zanechať odkaz.
„Cítite sa už lepšie?“
„Áno, je to omnoho lepšie. Gareth,
mohol by si mi začať tykať? Bývame predsa spolu už dosť dlho...“
Nebolo to prvý raz čo ho o to
žiadal, aj on už nad tým uvažoval, ale akosi sa mu do toho nechcelo. Bolo to isté
prekročenie ďalších hraníc, isté zblíženie, ktorého sa tak trochu obával.
Nechcel si naňho až tak úplne zvykať, napriek tej dohode, ktorú mali z detským
domovom si stále ešte boli cudzí, stále bol ešte v dome len tým chlapcom,
s ktorým ho takmer nič nespájalo. Obával sa, že sa naňho priveľmi naviaže,
tak ako sa mu to stalo z jeho prvou rodinou, pamätal si, aké bolo preňho
ťažké pochopiť, že si ho nenechajú, a keď sa vrátil späť do domova, dlho
sa z toho nevedel spamätať. Samozrejme, že si uvedomoval, že to nie sú
jeho rodičia, ale vtedy si tak veľmi želal, aby si ho práve oni nechali,
nestalo sa tak a už nikdy sa nechcel cítiť tak ako vtedy. Niečo sa v ňom
uzavrelo, bol už pripravený len na to, že jedného dňa bude odkázaný len sám na
seba.
„Pokúsim sa o to, ale nič
vám...teda, tebe nesľubujem...“
Posunul sa trochu vyššie tak, aby
sa mohol oprieť o vankúše.
Prineskoro si uvedomil, že sa dostali takmer do tesnej blízkosti.
„Takže to bude v poriadku,
ak ťa začnem volať John?“
„Rozhodne v najlepšom poriadku.“
Gareth sa okamžite odsunul o trochu
ďalej, obraňujúco objal jeden z vankúšov. Boli rozhodne veľmi príjemné na
dotyk...
„Chceš si pozrieť nejaký film. To
predsa ľudia zvyknú robievať...“
„Áno, ale ...“ už dlhšie mal
pocit, že na niečo akosi pozabudol, ale teraz ho to zrazu zasiahlo plnou silou.
„Čo bude s Lucy, sľúbil som
jej, že po ňu prídem... Bude to zlé, ak sa neukážem... Ostatní si budú myslieť,
že bola odmietnutá...“
„Môžeš po ňu ísť. Na nič nepríde.
Pozrie si film s nami.“
„Nemôžem ťa tu nechať.“
„Zvládnem to. Odviedol si naozaj
dobrú prácu.“
„Tak dobre, ale len na chvíľu.
Asi tak o polhodinu sme späť a keby sa niečo dialo tak...“
„Ak ťa to upokojí, môže tu so
mnou ostať jeden z mojich osobných strážcov.“
„To by bolo najlepšie...“
súhlasil mladík.
Pán B zavolal jedného z nich,
zvyčajne sa motali po dome a dávali pozor,
pokiaľ práve nevyrážal na nejaké stretnutie tak ich nechával skôr tak
hliadkovať. Gareth si vydýchol, keď
uvidel, že Ted zaujal jeho miesto, až potom naozaj vyrazil za svojou kamarátkou.
Jeho osobný strážca a zároveň
vodič Jeff, mal už pripravené auto.
„Dobrý deň, pane. Program ostáva nezmenený?“
