 |
| ZÁVEREČNÁ KAPITOLA |
Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: 18+, sex, smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto.Poznámka autorky: Rozhodla som sa túto poviedku ukončiť už touto kapitolou, keďže sa obávam, že by sa to ďalej len čoraz viac zamotávalo. Okrem toho som už dlhšie k nej nepridala nič a neviem, akoby to dopadlo, keby ostávala otvorená.
„Zvláštne, však?“
Kei prudko vypadol zo
spomienok, ktoré skúmal. Náhle vytrhnutie bolo preňho bolestivé. Keď sa trochu
spamätal, a podarilo sa mu otočiť sa za hlasom, uvidel svojho priateľa.
Shin vyzeral inak, nemal na sebe žiadne z tých otravných tetovaní, telo
mal úplne čisté, dlhšie vlasy mu padali na plecia. Vyzeral dobre, zbavený
akejkoľvek bolesti, slobodný.
„Čo tým myslíš?“
„Teraz, keď na to
spomínaš ťa to poburuje a desí, ale v tvojej novej podobe, to nie je
až také zlé...“
Zamračene si ho
premeriaval. Nevedel, kam tento rozhovor bude smerovať, ale dosť ho
znervózňovalo, že sa tam len tak objavil, bez akéhokoľvek varovania
a vôbec nie ako človek. Bolo jasné, že neprišiel dverami, tak akoby sa
patrilo. A niečo mu na ňom nesedelo, niečo čo si predtým neuvedomil,
prípadne to možno nebolo až také viditeľné. Zdalo sa mu, akoby sa od základov
zmenil, akoby pred ním stála úplne iná bytosť. 0čakával, že mu k tomu
niečo povie, ale Shin si ho len posmešne premeriaval. Napokon to už nevydržal
a rozhodol sa urobiť prvý krok: „Ako si sa dostal zo zajatia?“
„Nikdy som v zajatí
nebol.“
„To predsa nedáva
zmysel.“
„Ty a ostatní ste
v zajatí boli. Ja som lovcov ovládal, aby sa o vás dobre starali. Len
ste si mysleli, že som v zajatí. Nikdy by som nedovolil, aby na mňa
položil ruku nejaký lovec...“ zhováral sa s ním ako s nejakým
dieťaťom, ktoré ničomu nerozumie, z jeho hlasu bolo cítiť nadradenosť.
Nevysvetľoval mu to tak, ako predtým, tak ako svojmu pánovi.
„Čo sa to s tebou
stalo? To je kvôli tomu, ako sme sa zmenili...“
Pokrútil hlavou.
„Nechápeš to. A ja
sa mám stále trápiť s vysvetľovaním. Tak dobre. Poviem ti celú pravdu. Zdá
sa, že prišiel čas... Pre poriadok začnime u tvojej drahej sestry...
Povedz mi Kei, ako zomrela?“
„Spáchala samovraždu,
kvôli bytosti, ktorá sa ju pokúšala ovládnuť.“
„Máš pravdu, ale len
čiastočnú. Ai to urobila aj kvôli tomu, aby mne zabránila vtom, čo som mienil
s jej novou rodinou urobiť. Nech to bolo akokoľvek ona a Minori boli
nerozluční, chcela ho chrániť. Urobila by preňho všetko. Aké hlúpe aké naivné
nechať sa poraziť kvôli obyčajným citom. Jej duch o mne nemohol vypovedať
žiadne svedectvo. Postaral som sa, aby o mne nikto hovoriť nemohol.
Myslela si, že tým to skončí... Tak som si vybral teba. Tvoje telo ako
prepojenie medzi majstrami, ako spojenie so mnou. Prostredníctvom tvojho puta
som rozšíril to, čo sa vám dostalo do krvi. Si novým temným tvorom vďaka mne.“
„A ty si môj otrok,“
vyhlásil vzdorovito.
Usmial sa, spôsobom s ktorého
mu po chrbte prebehol mráz.
„Nie, nie... To je tiež
len súčasť mojej hry. Zbavil som sa všetkých pút, ktoré som mal s vami...
Môj plán nezahŕňal hľadanie novej rodiny, tú som mohol získať kedykoľvek. Ja
chcem postu, Kei-kun. Nič iné ma nezaujíma. Hneď ako som ťa po prvý raz uvidel
vedel som, že práve ty budeš vhodným nástrojom. Mám všetko pod kontrolou a oni
nič netušia, nevedia, že som to urobil ja, obviňujú jeden druhého....“
Ustupoval od neho, bál sa
naňho čo len pozrieť. To nebol Shin. Taký neľudský a krutý predsa nemohol
byť on.
„Čo s nimi urobíš?“
„To je veľmi ťažká
otázka. Malo by ťa skôr zaujímať, čo bude s tebou...“
„Ja s tým nemám nič
spoločné. Neublížil som ti. Pokúšal som sa ti pomôcť...“
„To je dosť možné, ale
neurobil by si to, keby si vedel, kým v skutočnosti som. No nemusíš sa
obávať, už s nimi viac nebudeš spojení.“
Rukou urobil zložitý
posunok, ktorý rozkmital tetovania na jeho tele. Nebolelo to, no nebolo to ani
príjemné.
„Môžem... môžem sa vrátiť
domov... Prosím, dovoľ mi vrátiť sa späť k môjmu životu...“ bál sa toho
pohľadu, ktorý sa naňho nemilosrdne upieral, tých očí, toho strachu z moci,
ktorá ho obklopovala. Ako bolo možné, že to necítil, že to nevedel...
„Nie, to nepôjde. Ty ostaneš
so mnou... Nenechám ťa ísť, ale môžeš ma ďalej prosiť...“
Kei cítil ako ho
zaplavilo svetlo, musel privrieť oči, stihol to len v poslednej chvíli,
zavrelo sa nad ním, obklopilo ho a on cítil len akúsi sladkú rezignáciu.
Zrazu nebol nikým, nebol nikde a na ničom nezáležalo.
Skončilo to tak rýchlo,
ako to začalo. Svetlo ho opustilo a on klesol na kolená k nohám temného
tvora.
Cítil ako ho uchopili
pevné ruky a pomohli mu vstať. Na svojom tele už nemal žiadne tetovania,
všetko bolo preč.
Počas toho jediného
krátkeho okamihu bol opäť samým sebou. Mohol byť opäť obyčajným chlapcom, ktorého
netrápili žiadne záhady týkajúce sa majstrov. Mohol od nich odísť bez toho, aby
časť z neho túžila ostať.
Skôr než si stihol
vychutnať svoju novonadobudnutú slobodu pocítil ako sa po jeho tele rozbehlo niečo,
čo pretínalo pokožku horšie než akékoľvek predchádzajúce tetovania.
„Odstránil som ich, aby
som sa mohol opäť zviazať s tebou. Bez tých ostatných vecí, ktoré už teraz
nepotrebujeme... Obávam sa, že to bude bolieť viac, než to, čo s tebou urobili
majstri...“ vzal ho do náručia a jednu ruku priložil na rozpínajúci sa
začiatok nového spojenia.
Kei cítil ako sa časť tej
bolesti sformovala do niečoho čo pripomínalo reťaz, ovíjala sa okolo neho zo
všetkých strán a zanechávala za sebou bolestivé stopy. Na jeho pokožke
neostávalo nič, žiadne viditeľné stopy, ale napriek tomu takmer plakal od
neutíchajúcej bolesti. Reťaz sa ovinula pevne okolo jeho tela, na krku si časť
z nej sformovala do akéhosi zvláštneho šperku, pôsobila tak, ako nejaká
zložitá ozdoba a upevnila sa mu na krk. Rástla ďalej ako nejaká zložitá
kvetina, až kým nedosiahla vhodnú dĺžku.
„Čo sa týka odpovede na
tvoju pôvodnú otázku. Čaká ich chaos, smrť, prenasledovanie tých, ktorých
chránili... Nič z toho by sa ti asi nepáčilo, a zrejme sa ti ani
nebude páčiť, že teraz si ty môj otrok.“
Takmer nežne ho zdvihol a vykročil
s ním, k akejsi tmavej clone, ktorá sa začala vytvárať na opačnej
strane miestnosti. Kei cítil, že ju vytvára svojou mocou, ale kvôli bolesti
nedokázal nič viac rozoznať. Prešli cez ňu do temnoty, ktorá sa pred nimi
otvárala.
