Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
„Keď si sa so mnou stretol, prečo
si ma pred nimi ochránil? Prečo si vôbec chcel mňa? Už vtedy si zamýšľal,
že...“ potreboval to vedieť. Lukostrelec bol preňho inou osobou a zrazu sa
to všetko takto zamotalo. Tým pádom všetko, čo uviedol v oficiálnej
žiadosti bol zrejme len príbeh pre úradníkov. Príbeh o bohatom mužovi,
ktorý sa rozhodol využiť svoje prostriedky na to, aby ponúkol domov dieťaťu,
ktoré to nutne potrebuje.
„To je viac otázok než, na
ktorých sme sa dohodli, ale keďže zrejme bez tejto odpovede nezaspíš, tak ti to
poviem...“
Trochu sa posunul, akoby chcel
medzi nimi utvoriť väčší priestor. Jednou rukou sa mimovoľne dotkol obväzu. Gareth
si to však nevšímal, sústredil sa hlavne na to, čo mu povie. Nič iné ho nateraz
nezaujímalo.
„Povedzme, že si bol dieťaťom
v zlej situácii. Dostal si sa doprostred problému, ktorý som mohol
uspokojivo vyriešiť. A nebol si pre mňa hrozbou. Čo sa týka tých ďalších otázok, toho prečo
som si ťa vybral... To je zložité. Vplývalo na to veľa faktorov, vrátane, áno,
vrátane môjho drahého otca...“
Sedel vo svojej kancelárii a díval sa pomerne zachovalo
pôsobiaceho staršieho muža, typického obchodníka a zároveň aj člena svojej
rodiny. Práve tento človek ho dnes prišiel otravovať. Uprel naňho ten svoj
unavený pohľad a povedal: „Ak nepodnikneš isté kroky, prídeš o svoj vplyv
v spoločnosti.“
„Vážne? A ako to chceš urobiť?“ bez záujmu ďalej kontroloval
správy, ktoré si vyžiadal od jednotlivých oddelení. Odniekiaľ unikali peniaze a on
chcel vedieť, kto sa to opovážil pohrávať s jeho firmou. Niečo také
nemienil nikomu tolerovať. Ani matkin brat, jeho strýko by si s ním nemal
takto začínať.
„Myslím to vážne, John. Pokiaľ nezmeníš svoj život, budem nútený svoje
podiely prepustiť tvojmu otcovi.“
„Ako si predstavuješ takúto zmenu?“ opýtal sa pokojne, pre prípad, že
by šlo len o zvyčajné dohováranie. Lukostrelec bol ten, kto za podobné
slová kruto trestal, jeho civilná osobnosť sa pokúšala neposlať člena svojej
rodiny do nemocnice len kvôli takémuto nátlaku.
„Myslím, že prišiel čas, aby si sa posunul ďalej. Prešlo už dosť času
od toho nešťastia. Nehovor mi, že nemáš nikoho, kto by sa o teba zaujímal,“ opäť to znelo ako výčitka, čo ho už naozaj
prestávalo baviť.
„Na to ťa naviedol on?“
„Nie, John.. ja...“
„Čakám na odpoveď, strýko... Snáď nedúfaš, že sa z toho tak ľahko
dostaneš... Viem, že si s ním v kontakte a nepáči sa mi to.“
„Nie, ja...“
„Hovor alebo vypadni!“ varoval ho tentoraz už pomerne nebezpečným tónom
hlasu.
„Tvoj otec chce len, aby...“
„Ten muž ma nezaujíma. Už som ti to niekoľkokrát povedal, ale ty to
stále odmietaš pochopiť. Tak ti to ešte raz a naposledy vysvetlím...“
prudko vstal, chytil jeho kreslo a odsunul ho k stene. Až to
zadunelo.
Jeho strýko spadol zo stoličky. Díval sa naňho dosť vydesene, ale bolo
mu to jedno. Spolčovanie s jeho otcom patrilo k veciam, ktoré ho
dokázali najviac vytočiť. Musel mu dať najavo, kde je jeho miesto.
Vedel, že Lukostrelec má nad ním
nateraz plnú kontrolu, ale nijako sa tomu nebránil. Museli už raz a navždy
pochopiť, že nad tým mužom sa nikdy nezľutuje.
„John, prosím...“
Rukami si chránil hlavu a díval sa naňho tak vystrašene, tak
zmätene. Neútočil naňho. Len tam stál a díval sa na muža, ktorý dokázal
zabudnúť na to, čo im jeho skvelý otec urobil.
„Obávam sa, že v mojej spoločnosti si skončil. Postarám sa, aby
naše pracovné aj rodinné vzťahy boli uzavreté.“
„To predsa nemôžeš... ja len som chcel, aby si... Si stále sám a čas
beží ja...“
„Bude o teba postarané, ale už ťa nechcem viac vidieť. Teraz odíď.“
Sledoval ako sa muž pomaly stavia na nohy. Nesnažil sa mu pomôcť, ale
ani ublížiť, ale nemohol zniesť to, že o ňom hovoril s jeho otcom, že
ho takto zrádzal. Niečo také nikomu dosiaľ neodpustiť a mnohí ďalší kvôli
tomu dopadli ešte omnoho horšie. To, čo mu ponúkal bolo takmer vyslobodenie.
Keď sa za ním zavreli dvere, vybavil pár nevyhnutných telefonátov.
Napriek všetkému tomu rozruchu, práve teraz, keď sa už viac-menej upokojil,
vedel, že čiastočne má jeho strýko pravdu, aj keď si nevybral dobrú formu ako
mu to oznámiť a on vedel, prečo sa o to snaží. Otec očakáva, že si
získa pozornosť jeho prípadných detí, že sa tým pádom dostane k nemu. Už
to raz skúsil z jeho snúbenicou. Snažil sa pred ňou hrať obeť, vyšiel zo
svojho úkrytu a doplatila na to ona. Bude mať dieťa, ktoré takúto chybu
neurobí, lebo bude pripravované. Postupne na to, čo všetko bude potrebovať, aby
pochopilo Lukostrelcov zložitý svet. On si nemôže dovoliť mať normálnu rodinu,
nie je to možné, bola by to slabosť. Nešťastie pre nich aj preňho.
Jeho predstavy o rodine však už boli iné. Uvažoval o tom.
Bolo to niekde v ňom, odkedy pomohol tomu chlapcovi.
Najprv si myslel, že je to len taký pocit, ktorému nemusí venovať
pozornosť. Bolo predsa veľa takých detí, ale on naňho myslel. Stále bol tam
niekde v kútiku jeho mysle a niečo mu našepkávalo, že by možno nebolo
zlé pomôcť mu dostať sa z detského domova. Dať mu to, čo sa od neho
očakáva a byť preňho tým, čo potrebuje.
Na tom začne pracovať. Možno to bude aj ten chlapec, pokiaľ to bude
možné. Má v sebe niečo, na základe
čoho si myslí, že by si mohol rozumieť s oboma aspektmi jeho osobnosti.
Zminimalizoval správu, zavolal svoju asistentku a požiadal ju, aby
mu zistila všetko o tom, aké podmienky musí splniť.
Gareth dopočúval jeho rozprávanie
až do konca. Neodvážil sa ho ani raz prerušiť. Netušil, že jeho rodinná
situácia bola taká zložitá. Chcel toho rozhodne vedieť ešte viac. Zrazu mal
pocit, že skutočného pána B ešte ani zďaleka nepozná tak dobre, ako si pôvodne
myslel. Mal omnoho dobrodružnejšiu povahu, akoby sa zdalo.
„Som rád, že si mi to všetko
povedal. Mám ešte veľa otázok, ale... som s tebou... chcem, aby si vedel,
že som...“
Pán B sa naňho smutne usmial.
„Už je naozaj dosť neskoro.
Prezlečiem sa a pôjdem do postele... Na dnes toho bolo viac než dosť...“
„Môžem ostať s tebou ?“
„Áno, ak na tom trváš.“
Gareth prikývol. Rozhodne sa mu
nechcelo vracať sa späť do prázdnej postele. Aj tak vedel, že dnes to asi
nebude práve najpokojnejší spánok, vzhľadom na tom, čoho všetkého bol svedkom.
Okrem toho chcel byť s ním. Chcel ho ubezpečiť o tom, že aj keď je
Lukostrelcom na ich vzťahu to nebude mať žiadny dopad.
Tentoraz si však všimol, že pán B
opäť s rukou manipuluje veľmi opatrne. Nedával najavo bolesť, ale rozhodne
nevyzerala práve najlepšie.
„Nelepší sa to?“
„Dnes som s ňou robil veci,
za ktoré ma Simon nepochváli.“
„Pozriem sa na to, aspoň pre
istotu...“
„Budem rád.“
Pán B ho pohladil po vlasoch.
Gareth sa spokojne uškrnul. Po vykonaní úplne nevyhnutných úkonov sa obaja
presunuli na posteľ. Gareth bol ešte
chvíľu vo svojej izbe, vo svojej kúpeľni a šiel si aj po pyžamo, keďže
chcel, aby to nepôsobilo podozrivo, niežeby sa niekto dobíjal do spálne pána B,
ale človek si nikdy nemohol byť istý, čo všetko ho postretne, preto si vybral
veľmi slušné a pohodlné pyžamo a dokonca
pre istotu použil aj svoju kúpeľňu. Spomenul si aj na ten lístok, ktorý ešte v škole
neotvoril. Keďže práve dnes bol deň absolútnych zvratov, rozhodol sa, že aj
tento si radšej otvorí dnes, keďže bol schopný vypočuť si už aj omnoho
desivejšie záležitosti.
Ahoj, Gareth. Už dlhšie na teba
myslím, veľmi sa mi páčiš. Ak máš záujem sa dozvedieť viac napíš mi kedykoľvek
na číslo....
Roztrhal lístok a presunul ho
do koša. Mal dosť svojich starostí, nehovoriac o tom, čo by sa stalo, keby
reagoval na niečo také.
Keď sa vrátil, pán B bol už
prezlečený a spokojne uvelebený na posteli. Gareth si ho chvíľu veľmi
spokojne obzeral, až kým mu nezačalo byť trochu zima. Potom sa spamätal a začal
si plniť svoje povinnosti.
Postaral sa o previazanie obväzu
aj o základnú kontrolu, nebolo to až také vážne, ako sa zdalo, ale
odporučil svojmu poručníkovi, aby tú ruku priveľmi nezaťažoval.
