Dúhový chlapec 6. kapitola 2/2

Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !

Obsah: Gareth David L. (17) žil už od narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred  dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého a privilegovaného muža.

dôležitá poznámka: v predchádzajúcej časti kapitoly som urobila pár zmien. Sú vyznačené červenou, aby ste nemuseli čítať všetko. 

poznámka 2: Blíži sa koniec semestra :(  Čo znamená, že fakt musím dopísať práce, takže tento týždeň okrem dneška, píšem hlavne práce a poviedky až keď vyjde čas. Dnes je to ešte výnimka, keďže je piatok, ale zajtra no začínam tými básňami a tak... :( A aj tak ma toľko vecí štve, že až, nič mi nevychádza tak ako chcem :(

Mám aj interpretovať básne. Normálne neviem ako to bude. Skúšky budú desné, prác je milión a už ma naozaj všetko štve, ale tak si hovorím, že keď som sa už na to dala, tak musím čo- to zniesť. Samozrejme bude nasledovať aj tradičná pauza, ktorá bude opäť cez celé skúškové, ale to ešte napíšem neskôr...

Pred triedou stretol svojho spolužiaka Maxa. Bol jedným z mála chlapcov, s ktorými sa dalo v škole hovoriť. Jeho otec bol dosť známy vedec, za svoj patent, ktorý predal firme pána B, si dosť nabalil vrecká a momentálne žili viac než na úrovni. On aj celá jeho rodina. Max bol také tichý, múdry, chlapec. Tak trochu zakríknutý, keďže ani jeho akosi neprijali práve najlepšie, kvôli tomu, že jeho otec nepochádzal z mesta C... a dalo by sa povedať, že bol tak trochu považovaný za prišelca, ktorý má až príliš veľa rečí. Z tohto dôvodu si akosi prirodzene veľmi dobre porozumeli, vždy sedeli vedľa seba a občas sa aj spolu učili, ale nikdy nechcel prísť k nemu domov, keď mu spomenul u koho býva. Akosi aj on patril k ďalším ľuďom, ktorý sa báli pána B. Predtým nechápal, prečo k nemu takto všetci pristupujú, zdvorilo, opatrne, takmer akoby sa obávali, že na nich bude žalovať. Čoskoro sa však presvedčil aké to skutočne je. Pán B mesto takmer vlastní, zamestnáva najviac ľudí, má najväčšiu sieť podnikov a dá sa to tak povedať, že získava čoraz väčší vplyv v mnohých oblastiach. Nemal však čas dlhšie uvažovať o svojom milencovi, keďže prišiel čas na priateľský rozhovor.

„Ahoj, Gareth.“

Pozdravil mu.

„Ahoj, Max. Tak čo pripravený do školy?“

„Tak trochu,“ vyhlásil skromne a opatrne sa usmial.

„Ja tiež, ale doma bolo tento víkend príma. Prišla Lucy a bolo to skrátka skvelé...“ rozprával mu samozrejme len o tých slušnejších veciach, ktorým sa venoval.

„Tak mi napadlo... nuž... nešla by tá tvoja Lucy so mnou na ples? Nemám ja nikoho...“ zamumlal zahanbene.

„Tak to netuším, ale môžeme sa jej spýtať, aj keď vieš, no má ten menší problém...“ pôvodne rozmýšľal, že pozve ju, ale nevedel, či by ju z detského domova len tak pustili a okrem toho, si nebol istý, akoby to prijala. Pokiaľ by ju mal niekto pozvať, tak by si rozhodne želala skutočné  pozvanie, tak mu to raz povedala, keď mali  ešte na starej škole nejakú akciu a on ju tam chcel vziať.

„Mne by to nevadilo. Okrem toho mejkap už zakryje takmer všetko...“ pošepol mu ešte tichšie, aby ho náhodou nepočuli spolužiaci. Bola síce trochu mladšia, ale  to nebude problém. Aj tak tam mal byť aj dozor, keďže šlo o školskú akciu a nie nejaký divoký večierok. Nebolo zakázané priviesť si niekoho mimo školy, pokiaľ danú osobu označili ako člena rodiny.

„Daj si hlavne pozor na to, čo jej povieš. Je ako moja sestra a vieš, že ja ju budem za každých okolností chrániť, dokonca aj pred tebou ak to bude potrebné...“

„Jasné, to je fakt. A naozaj tak znieš, ako keby ňou bola. Neboj sa. Budeme predsa spolu. To vieš. Bez teba sa nehnem ani na krok.“

To Garetha upokojilo. A akosi ani len nepočítal s tým, že by Lucy vôbec na niečo také chcela ísť. Akosi sa mu to nepozdávalo, ale chcel, aby aspoň dostala pozvanie.

Potom však už obaja zmĺkli, lebo sa dostali do zorného poľa celej triedy. Ich osobní strážcovia sa tiež pozdravili a zamierili spolu do vyhradených priestorov.  Bolo jasné, že obaja budú čítať časopisy a pokukovať do kamier, keďže v triede im nehrozilo žiadne väčšie nebezpečenstvo, okrem zlej známky.

Gareth mal to šťastie, že ho zaradili do čisto chlapčenskej. Samozrejme boli tu aj miešané triedy, ale preňho bolo už miesto len tam, keďže trvali na tom, aby v triede ostal ideálny počet žiakov. A počty boli dosť obmedzené, keďže na tejto škole študovali len deti takzvaných dôležitých ľudí. Najprv tam naozaj nechcel chodiť, dosť sa tomu bránil, ale Pán B mu vysvetlil, že by preňho nebolo bezpečné, keby chodil do normálnej školy. Niektorí ľudia by mohli využiť príležitosť. Mohli by mu ublížiť, keby sa vo firme niečo nečakane stalo, prípadne keby si ho vyhliadol niekto, kto by požadoval peniaze. Povedal, že sa tým vyhnú mnohým nepríjemnostiam, preto napokon ustúpil a sľúbil, že to na tej škole skúsi.

Napriek tomu si akosi nikdy nezvykol na tú napätú atmosféru v triede. Na to ako si ho vždy premeriavali, keď vošiel.

Všetci tí chlapci, ktorí od malička rástli v rodinách a on, bez rodiny, bez mena, bez akéhokoľvek vplyvu...

Zhlboka sa nadýchol. Prinútil sa neskloniť hlavu, neuhýbať pred nimi pohľadom, ale aj tak sa mu uľavilo, keď aj s Maxom zakotvili na svojich miestach.

Tesne pred zvonením, prišli dve dievčatá s tou krabicou. Bola v nej takzvaná vzťahová pošta. Vymysleli to študenti z jednej zo zmiešaných tried. Bola to pomerne zaujímavá aktivita, ktorá sa však mohla skončiť všelijako. Princípom bolo to, že ľudia do tej schránky vhadzovali lístočky pre osoby, ktoré sa im páčili, ale neodvážili sa im to povedať priamo. Keď sa nazbieralo dostatočné množstvo, dievčatá túto poštu potom rozdávali. Zvyčajne sa to dialo pred nejakou takou školskou akciou a dosť výrazne to prispievalo k tomu, aby si ľudia napokon našli vhodných partnerov hoci len na tú jednu oslavu.

Dúfal, že aj Maxovi niekto napísal, aby sa vzal plánu s jeho kamarátkou. Bratské ochranné inštinkty ho nútili uvažovať presne takto.

Lydia, dievča, ktoré nosilo túto poštu, čítalo mená a menovaný človek vždy vstal a prevzal si od nej lístok.

V krabici boli tentoraz len tri lístky. To bol rozhodne malý úlovok. Pre Maxa tam však nebolo nič, a to si to tentoraz tak veľmi želal.

Lydia ako posledné meno prečítala: „Gareth David L...“

Všetky oči sa opäť upreli naňho. Nasadil neutrálny výraz tváre, aj keď mu prechádzanie okolo lavíc spôsobovalo muky. S viditeľnou námahou si prevzal svoj lístok a čo najrýchlejšie sa vrátil k lavici. Potom už s tou škatuľou konečne odišli. Jeho meno tam bolo len načmárané a bol na akomsi podradnom žltom papieri.

Strčil si ho  do zošita a nevenoval mu takmer nijakú pozornosť. Práve teraz nepotreboval dostávať nejaké hlúpe lístky.


Poznámka : Našla som pekné video k Johnovej postave z Arrow.
teda Malcolm Marlyn, kt. ma inšpiroval :D 
Je to skôr jeho vzťah so synom, ale pekné.... :)