Pár: Gareth David/John B. (Ianto Johnes/Jack Harkness z Torchwoodu)
Varovanie: 18+, ostatné veci ešte bližšie
nešpecifikované, ale rozhodne vzťah poručník/zverenec !
Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
Nové žriebä napokon po všeobecnom
hlasovaní dostalo meno Eneas. Chvíľu sa pri ňom zdržovali, sledovali ako
neobratne robil nesmelé krôčiky, ako sa držal pri svojej mame, ktoré naňho
starostlivo dohliadala. Pán B išiel napokon s nimi. Nechal sa presvedčiť
pomerne rýchlo aj na dlhšiu prechádzku. Gareth bol rád, že sa bude mať s kým
pozhovárať, kým bude Lucy objavovať kúzlo jazdenia. Chcel ju rovno zveriť do
rúk svojho trénera, aby to s ňou skúsil a prenechať jej svoju hodinu.
Neskôr, keď sa naučí jazdiť lepšie, prejdú sa spolu, možno si dovtedy už bude
istý aj tým, ktorého koňa by jej mali požičať.
Gareth ukázal Lucy aj svojho
koňa. Bol to menší, pokojný, bielej farby a mal pomerne dobrú povahu. Rozhodne
to bol preňho ideálny typ. Nevedel si predstaviť, že by ho nahradil nejaký
temperamentný typ, ktorého by ledva dokázal udržať. Na niečo také rozhodne
nebol pripravený. Niektoré kone zo stáda boli nepredvídateľné, ten bol ideálnym
pre začiatočníkov a menej smelších jazdcov. Mali ešte jedného takého, na
ktorom by mohol jazdiť, ale to bola nová kobyla a ešte ju nemal dobre
vyskúšanú. Nechcel, aby ho počas jazdenia niečo prekvapilo. Nateraz sa
rozhodol, že Lucy požičia toho svojho, keďže k tej novej ešte takú dôveru
nemal. Hneď ako pristúpila k nemu bolo jasné, že aj ona túži skôr po
pokojnom type.
„Ako sa volá?“ zaujímala sa.
„ Oficiálne sa volá Polyfémos,
ale dostal prezývku Peace.“
„Je pekný... Ahoj, Poly... Peace...“
začala ho jemne hladiť a prihovárala sa mu, tak ako to zrejme videla v niektorom
s tých filmov.
Nikto proti tomu nemal žiadne
námietky. Dokonca ani tréner Arthur, ktorý to celé prevzal a začal jej
vysvetľovať, všetko, čo si nestihli povedať pri raňajkách. Lucy mu kládla
ďalšie otázky, ktoré ho dokonale zamestnávali. A bolo na nej vidieť niečo,
čo nepostrehol odkedy sa spolu poznali, vyzerala akoby bola skutočne šťastná,
po dlhom čase sa naozaj usmievala. A on cítil to isté pri pohľade na ňu.
A keď bola umiestnená do
ohrady a tréner ju veľmi pomaly uvádzal do základov jazdenia, ostal stáť
pri ohrade s pánom B. Obaja sa o ňu zľahka opierali.
„Čo vaša... teda... tvoja ruka?“
„Doktor povedal, že to bude
dobré...“
Spokojne prikývol. Napokon bol
ten čas, ktorý strávil zašívaním rán užitočný. Niekedy v budúcnosti by sa
možno chcel venovať niečomu, čo s tým súviselo, samozrejme legálne a po
dokončení školy zameranej na medicínsky smer, ale nateraz mal ešte dostatok
času o niečom takom uvažovať.
„Dávaj si pozor. Nechcem, aby sa
ti niečo stalo...“ povedal to takmer bez rozmýšľania.
Dívali sa na seba, vládlo medzi
nimi akési zvláštne porozumenie, niečo čo ho takmer priťahovalo, keby si
neuvedomil, že táto cesta môže viesť aj k omnoho nebezpečnejším veciam.
„Gareth, musím ti niečo povedať,
niečo čo som dlhšie odkladal...“
Začínal sa už naozaj báť. Obával
sa, že práve teraz, keď sa spolu cítia tak dobre povie tie slová... Prekliate
slová znamenajúce konečné odlúčenie. Vždy to začínalo takto... Vždy mu musel
niekto niečo vysvetľovať... A nikdy to neskončilo dobre.
„Počúvam ťa,“ vyzval ho chladne.
Pokúšal sa v sebe uzavrieť narastajúcu bolesť.
„Predpokladám, že si uvažoval o tom,
prečo som ťa doteraz neadoptoval. Prečo som formálne nevybavil všetko a ostal
som len tvojím poručníkom...“
Nechcel to počuť. Nie teraz, ale
nemohol proti tomu nič urobiť, tak len opäť prikývol a pevnejšie sa oprel
o ohradu.
„Papiere sú pripravené. Všetko je
vybavené, ale ja ťa nedokážem považovať za svojho syna... Aspoň nie tak, akoby
sa patrilo.“
„Takže je to pravda. Nechceš ma,
tak ako všetci ostatní!“ neudržal to v sebe. Nemohol, aj keď sa o to veľmi
snažil.
Uvedomil si, že sa odlepil od
ohrady a uteká niekam za dom. Nevedel, kam presne ide, ani ako dlho bežal,
jediné čo cítil bol prudký tlkot srdca, takmer ho šlo roztrhnúť, ale
nespomalil, ani na krátky okamih.
Pán B ho dobehol, použil zrejme
nejakú skratku, inak sa to vysvetliť ani len nedalo a chytil ho za ruku.
Zastal, zasiahnutý tým dotykom.
„Prepáč, nechcel som, aby to tak
vyznelo. Chcem ťa... O tom nepochybuj.“
Neveril tomu, pokúšal sa
vytrhnúť, ale napokon sa nechal objať. Za ním už bola len akýsi stena a nič
viac, telo pána B mu zakrylo výhľad na čokoľvek iné. A jeho blízkosť ho
úplne ochromila. Nedokázal sa pohnúť.
„Pozor na stehy...“ opakoval mu,
keď pocítil, že v istej chvíli sebou aj John trhol.
„To nič. Nezáleží na tom.“
„Ale...“
„Chcem ťa viac, než si dokážeš
vôbec predstaviť. Chcel som len, aby si vedel, že toto je tvoj domov a vždy
bude. Bez ohľadu na to, či niečo oficiálne podpíšeme alebo nie... Tým si môžeš
byť istý...Mrzí ma, že som ťa zbytočne rozrušil. Neuvedomil som si, že to
pochopíš takto... Je len jediný dôvod, kvôli ktorému som to doteraz nevybavil,
možno ma kvôli tomu budeš nenávidieť...“
