Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: 18+, sex, smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto.
KEI
sedel na brehu akejsi rieky. Díval sa do tečúcej vody na svoj odraz, na nové
krídla, na telo, ktoré ho desilo. Niečo také rozhodne neočakával dokonca ani
potom, čo všetko zažil v prítomnosti majstrov, zmenu na inú bytosť,
totálne iné pocity, ako predtým, keď mal ľudské telo, niečo také by pred
niekoľkými týždňami považoval za totálny nezmysel. Dokonca aj to, že na svojich
perách cítil krv a jeho ruky, niečo roztrhali, ale čo presne to bolo to,
mu akosi unikalo, takisto aj udalosti posledných dní. Posledné na čo si
spomínal bola cesta autom. Za tým nasledovala len akási čierna diera plná
zvukov a bez akýchkoľvek jasných súvislostí. Do sveta uvažujúcich bytostí
používajúcich rozum sa vrátil len pred niekoľkými hodinami.
Väčšinu času mu zabralo
skúmanie nového tela. Prezeranie si toho, čím sa stal a hrôza z toho,
ako málo zrazu pripomína ľudskú bytosť. Mal síce nohy, ruky a stále chodil
vzpriamene, ale to bolo asi tak všetko, čo na ňom ostalo rovnaké. To ostatné
predstavovalo akúsi ťažko definovateľnú tmu. Vždy keď upriamil svoj pohľad na
nepokojnú vodnú hladinu, uvidel len akýsi tieň... Niečo, čo len s veľkými ťažkosťami
mohlo byť ľudské, ale nebolo ani zvieraťom. Tým si bol istý, jeho myseľ dokonca
pracovala rýchlejšie ako zvyčajne. Zrazu dokázal vypočítať aj také veci, na
ktoré by zvyčajne potreboval kalkulačku a celý svet videl inak, všetko
bolo jasnejšie, intenzívnejšie a sladšie. A možno by ani nepociťoval
toľkú hrôzu, keby sedel len na brehu rieky, ale on bol uzavretý v akejsi klietke. Mala tmavé hrany, bola
z nich cítiť akási omamná vôňa a on dýchal len veľmi pomaly a pokúšal
sa udržať čo najviac v strede, aby sa ani len náhodou nedotkol mreží.
Počul, ako niekto otvoril
dvierka a vytiahol ho z nej. Na tele cítil dotyk akýchsi drsných
rukavíc. Nespokojne sebou trhol, keď pocítil ako ho niekto potiahol za niečo,
čo až priveľmi nápadne pripomínalo obojok. Zarezalo sa mu to do krku, chrapľavo
sa nadýchol a na chvíľu zaprotestoval, ale napokon sa nechal ťahať po tej
nekonečnej studenej zemi. Dotiahol ho až k nejakému mužovi, ktorý si ho
len chladne premeral. Poznal ho. Zdalo sa mu, akoby sa v zábleskoch spomienok
objavovala jeho tvár.
„HI-KA-RU,“ vyslovil to
celkom jasne, aj keď s kratšími prestávkami.
„Ostaneš tu sedieť a budeš
mlčať. Nie si ten, ktorého hľadám.“
Áno, bol to on. Prvý
majster. Prebudený a úplne vyliečený. Stál tam ako nejaký starodávny
bojovník, ktorého by sa mali všetci obávať a rozhodne to na toho muža aj
pôsobilo. Krčil sa pred ním a ospravedlňujúco ukláňal.
„Kde je môj syn?“
„Toto je posledný. Musíte
pochopiť, že tie beštie sa bránili ako...“
Prvý majster schmatol muža pod krk.
„Nesnažte sa ma oklamať.
Ak myslíte, že vám to prejde, tak sa veľmi mýlite. Jediné, čo vás teraz môže
zachrániť je to, ak mi vydáte môjho syna!“
Kei si všimol akési telá,
nevoňali práve najlepšie a v niektorých sa niečo dosť nespokojne
hmýrilo. Rozhodne vyzeralo ako spoločníci toho muža, ktorý bol podľa jeho
názoru zrejme lovcom. Ani jedno z nich však nepatrilo jeho priateľom. Boli
to len starší muži, oblečení podobne ako ten po dychu lapajúci človek.
„Je mŕtvy. Naozaj je
mŕtvy. Potrebovali sme len jedno také stvorenie. Môj spoločník on tvrdil, že
jeho cena bude vyššia, ak ho predáme ako jediný existujúci kus...“
„Tak kde sú? Ak je mŕtvy
chcem vidieť telo... Nebol tu sám... čo tí ostatní? Chcem telá.“
Triasol ním a dusil ho,
ale nie natoľko, aby ho zabil. Dokázal to pomerne slušne regulovať.
„Dobre... dobre, pusťte...“
Majster mučenia ho zložil
na zem, očividne sa tešil na ďalšie kolo a bol pripravený vtom pokračovať,
to bolo všetkým viac než jasné. Preto ďalšie prekážky v komunikácii už
nenastali.
„Dostali sme ich po
príchode tých dvoch v aute... Vtedy si prestali dávať pozor, pobili sa s tým,
čo prišiel s tým Tretím majstrom. Napadli ho, lebo ich zrejme niečím
rozčúlil a potom sme ich prekvapili...“
Majster ostal stáť v pozícii,
ktorá bola viac než veľavravná. Nemusel sa ani veľmi namáhať, aby toho muža
ubezpečil, že ak teraz prestane rozprávať, zrejme už nikdy nebude mať možnosť
povedať niečo zmysluplné.
„Máte pravdu. Klamal som
nie je mŕtvy. Pôvodný plán bol naozaj taký, keď sme zaznamenali ich prítomnosť
ozvali sa nám viacerí zberatelia, ale jeden sľúbil, že zaplatí najviac, keď
ostane len jeden exemplár a môj spoločník s tým súhlasil, ale nemohli
sme ich zabiť. Oni zo seba vyžarovalo niečo, čo nás nútilo... Jedného predali
zberateľom, neviem presne ktorého sú takí podobní a neviem ani ako vyzerá
váš syn...Tých ostatných sme si rozdelili medzi dôležitejších lovcov, tak ako
to vždy robíme. Bude ťažké ich nájsť... Ani ja neviem, kde teraz sú... Taká je
dohoda, každý sa stará len o seba...“
„Nájdem ich jedného po
druhom. Pomôžeš mi či chceš, alebo nie... Nateraz mi bude stačiť všetko, čo
vieš...“
Opäť mu priložil ruku ku
krku.
„Je neskoro na akúkoľvek
zhovievavosť. Pre teba už nemám žiadne využitie. Nič čo by som mohol
potrebovať...“
„Bezo mňa ich nenájdete!“
„S tvojimi vedomosťami
ich nájdem, ale teba k tomu nepotrebujem...“
Kei odvrátil zrak, keď
pocítil ako sa s telom toho muža začalo niečo diať. Bol trhaný na kusy a on
sa len schúlil do klbka, aby to nemusel sledovať, dokonca aj tie výkriky boli
viac než dokázal zniesť. Keď majster skončil odkopol to, čo z neho dostalo.
„Zdá sa, že budeme musieť
navštíviť ešte pár ľudí. Ubezpečujem ťa, že ani jeden z nich nevyviazne
živý... Bál som sa toho, keď to začalo, ale teraz si myslím, že je to najlepšia
vec, ktorá sa nám mohla stať... Uvidíme, koľkí ostali... A koľkí ostanú,
keď s nimi skončíme...“
Kei pocítil ako ho
majster zdvihol do náručia a objal. Pevne, tak akoby bol súčasťou neho a on
stále cítil to nebezpečné spojenie.
„Povedali ste, že mňa
nepotrebujete?“ dostal zo seba už trochu istejším tónom a obával sa
odpovede.
„Nepotreboval som ťa, ale
teraz už áno. Nevládzem nosiť v hlave toľko vedomostí, ale pre teba
budú len prospešné...“ položil
zakrvavenú ruku na jeho hlavu.
Kei sebou trhol, keď
pocítil ako sa mu hlava začala plniť všelijakými znalosťami. Väčšinou to bolo
veci týkajúce sa lovu, odchytu rôznych bytostí, ktoré sa dobre predávali,
dokonca aj časť akéhosi bojového výcviku a znalosti teoretického
charakteru, ktoré sa doňho vlievali tak rýchlo, až to bolo takmer bolestivé.
