Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: 18+, sex, smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto.
PRED MNOHÝMI ROKMI...
Špinavý mladík sedel v tmavej cele. Nemal žiadnu
budúcnosť a prítomnosť sa niesla v znamení skorej popravy. Podarilo
sa mu zničiť otca, zlikvidovať všetko, na čom mu záležalo. Podarilo sa mu
stretnúť matku, ktorá bola naozaj vo svojej podstate len bezmocnou otrokyňou.
Nedokázala mu ponúknuť nič a on sa od nej veľmi rýchlo odvrátil, aby
nevidel v jej pohľade toľko sklamania. Očakávala, že z neho bude
poslušný otrok, že hoci aj zomrie len preto, aby vo všetkom ulahodil svojmu
pánovi. Neľutoval nič z toho, čo sa stalo. Nechal ich, aby jeho otca
zničili. Vpustil ich do domu a chránený pred ich hnevom len čakal, kým
všetko nezničili. On sám sa postavil otcovi, nie s mečom, lebo toto umenie
neovládal. Použil všetky svoje sily na to, aby mu dokázal, že už nikdy viac
nestrpí žiadne poníženie ani od jeho priateľov ani od neho samého. Otec bol
mŕtvy, matka sa z toho nevedela spamätať, rovnako ako ostatné otrokyne,
ktoré len nešťastne nariekali a nazývali ho vrahom.
Sedel tam a čakal na naplnenie svojho osudu. Bolo mu
jedno, čo sa s ním stalo. Všetko
stálo za to vidieť tú hrôzu v pánových očiach.
Dvere na cele sa zrazu otvorili a dovnútra vošiel
mladík, oblečený ako žiaci majstrov mučenia. Bol mladý, príťažlivý
a silný. Mal peknú tvár a očividne aj dostatočne dobrý pôvod na to, aby sa dostal do cely odsúdenca
na smrť.
„Kto ste?“
„Volám sa Hikaru a som synom prvého majstra
z rodiny...“
Meno ho ani tak nezaujímalo, ani tituly. Rozhodne to však bol
dobrý spôsob ako dať tomu chlapcovi najavo, že si ich všetky môže niekam
strčiť. Preto len nevšímavo posedával na podlahe a znudene počítal
popraskané dlaždice. Nezaujímal ho ani jediný dedič, ktorý ostal po jeho
nehodnom otcovi.
„Ak pôjdeš so mnou, ušetrím tvoj život.“
Nepohol sa. Nedal najavo ani najmenší náznak nádeje.
„Čo za to chcete?“
„Vidím v tebe istý potenciál. Potrebujem niekoho, kto mi
pomôže udržať rodinu. Máš moc stať sa
majstrom, ešte nie je neskoro, aby si zmenil svoj život. Dám ti aj spoločníka,
ktorí ti bude pomáhať. Staneš sa mladým pánom.“
„Robíte si zo mňa žarty, Hikaru-sama? Zabil som vášho otca, “
vyslovil to tak, akoby šlo o urážku, rozhodne skôr posmešne.
„Nášho otca,“ pripomenul mu elegantný mladík, ale netváril sa
vôbec pohoršene. Nezdalo sa, že by ho to ktovieako zasiahlo.
„Ja som bol preňho len otrokom. Dokazoval mi to do svojej
poslednej chvíle. Prečo si myslíte, že budem pomáhať jeho synovi?“
„Svojmu bratovi,“ pripomenul mu jemne.
„Pretože si dokázal to, čo sa ani mne nepodarilo. Zbavil si
našu rodinu hanby a poníženia. Všetci vedeli, že otec len hromadí
otrokyne, mrhal peniazmi na otrokyne a otrokov. Neplnil si svoje
povinnosti, nechával zlé duše, aby sa hostili na nevinných ľuďoch. Nútil nás
pracovať pre zločincov... A aj ku mne sa správal rovnako ako k tebe,
možno aj horšie...“ jeho oči prezrádzali viac, než sa odvážil povedať.
„Nikdy vás nepriviedol do domu. Ako vám mám vôbec veriť?“
„Nepriviedol ma tam, lebo mu záležalo len na tom, aby som sa
staral o jeho hostí. Mal som im dať všetko, čo chcú. Nezáležalo mu na mne
o nič viac ako na tebe. Chcem aby si išiel so mnou. Spolu vybudujeme iný
svet. Postupne zmeníme staré tradície, nech ostane len to, čo nevyhnutne
potrebujeme na to, aby sme chránili ľudí pred zlými silami.“
Súčasnosť
„Môj brat? Kde je môj brat?“ Tsutome pocítil
ako ho niečo vhodilo späť do tela. Pustil sa ruky, ktorej sa tak kŕčovito
držal. Dopadol na zem a chvíľu takmer dezorientovane prechádzal pohľadom
okolo seba.
Čo som to urobil? Prečo som ublížil svojmu bratovi? Prečo som
rodinu spútal do niečoho takého? Dohodli sme sa predsa, že žiadny otroci. A spoločníci,
len tí, ktorí ostanú dobrovoľne. Prečo sa to pred tromi rokmi zmenilo?
Zdalo sa mu, akoby sa
prebral z veľmi dlhého a ťažkého sna. Nikdy také veci nemal rád.
Nikdy mu na tom nezáležalo, tak prečo ich spútal? Prečo nútil toho mladého
spoločníka, aby ostal s ním? Niečo také predsa nepotreboval. Toru bol predsa jeho partner, funkciu spoločníka mal
len preto, aby dostával peniaze za svoju prácu pre rodinu, bola to len
formalita. Nič iné to neznamenalo. Vždy ho veľmi miloval. Nepotreboval nikoho
ďalšieho. Nedokázal si spomenúť, prečo Shin? Tak veľmi ho chcel, ale nedávalo
to zmysel. Nevedel si spomenúť, prečo ho vôbec tak veľmi chcel...
„Tsutome-sama? Ste v poriadku...“
niekto ho takmer nasilu zdvihol zo zeme.
„Áno, ja...“
Hojič rán mu pomohol
sadnúť si späť na stoličku.
„Myslím, že viem, prečo
vám Toru neodpovedá.“
„Prečo?“ opýtal sa
omámene.
„Nemôže. Je tu vo svojom
tele, ktoré je v kóme. Energické hodnoty sa zhodujú s jeho zvyčajnými
hodnotami.“
„To nie je možné!
Prikázal som mu, aby...“ bolelo ho pomyslenie na to, čo svojmu partnerovi
urobil. Mohol ho navždy stratiť, kvôli takej hlúposti. Spomínal si na to ako ho
mučil len kvôli úteku, za ktorý neniesol zodpovednosť. Mal pocit, že to už
dlhšie, nevydrží, že sa zrúti od toľkej bolesti, ale ešte nemohol. Musel sa
dozvedieť, čo to všetko znamená.
„Zdá sa, že ho to vrátilo
späť. A vy viete, že jedna bytosť má moc niečo také urobiť.“
Tsutome prikývol.
„Bytosť bez mena.“
Zrazu to všetko do seba
zapadlo v takej šialenej rýchlosti až mu z toho prišlo zle. Bytosti s krídlami,
ktoré kedysi povolal, aby sa pomstil. Pri istej príležitosti, keď začali útočiť
na ľudí, musel súhlasiť s ich likvidáciou. Kŕmili sa tak, že zanechávali
za sebou mnohých mŕtvych. Bolo veľmi ťažké to zakrývať. Rodinné rady rozhodli o tom,
že musia byť považovaní za nepriateľov. Nechcelo sa mu do toho a cítil s nimi
isté puto, preto ich ako povolávateľ chcel varovať a nájsť spôsob akoby
mohli žiť niekde inde a prispôsobiť sa, ale bolo už neskoro. Práve kvôli
tomu, že bol s nimi spätý mu neoznámili presný termín útoku. Zničili ich
jaskyňu, podarilo sa im dostať všetkých, okrem jedného mladého tvora, ktorému
sa podarilo uniknúť.
Ten chlapec. Bol v ich
dome už tak dlho, učil sa u nich, ale bol iný, než ostatní spoločníci.
Tsutome mal niekedy pocit, že má pred sebou svoju mladšiu verziu, osobu, ktorá
sa takisto ako on odmietala zmieriť so svojím osudom.
Ako mohol zabudnúť? Ako
je možné, že mu to nedošlo, už len vtedy keď po prvý raz povedal svoje meno.
SHIN.
„Povedali ste, že energie
sú rovnaké, ale niečo... niečo sa zmenilo, však?“
„Vo vnútorných okruhoch
nič, ale máte pravdu. Podľa posledných výsledkov, ktoré som si práve pozrel
Toru, už nie je tak celkom človek. Som zmätený, nechápem, čo to znamená.“
„Tým sa netrápte.
Pripravte pacienta na prevoz. Tu už nemôžeme ostať. Musím urobiť to, čo som
predtým nedokázal...“
„Nemalo by sa s ním hýbať.“
„Som si istý, že mu to
neuškodí.“
„Ako chcete, požiadam,
aby vám pripravili auto. Pôjdem s vami, ak...“
„Nie, obávam sa, že musím
ísť sám...“ nechcel si ani len predstavovať, čo uvidí, až ich nájde, ale
rozhodne nemohol ostať. Tušil, čo všetky tie zmeny znamenajú. A bolo už
neskoro na to, aby proti tomu čokoľvek urobil. Neostávalo mu nič iné len
uzavrieť túto časť svojho života a nechať dom pre ďalších dedičov. On sám
už nemohol vykonávať nič z týchto činností a obával sa, že ani
ostatní toho nie sú schopní.
Netrvalo dlho a všetko
bolo pripravené. Tsutome sledoval ako jeho partnera naložili do zadnej časti
auta. Prikryli ho prikrývkou a pripútali tak, aby sa nemohol počas jazdy
zraniť. Tsutome sadol za volant. Napriek všetkým opatreniam šiel čo
najopatrnejšie a po celý čas sa snažil dívať na cestu.
