30. 12. 2012

7. kapitola 2/3






Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: 18+, sex,  smrť, duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe, tajný spolok
Obsah (skrátená verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej miesto.




Hlavný spoločník chvíľu váhal, ale napokon nemal na výber a musel si sadnúť k nim. Obaja sa pustili do rozhovoru. Raňajky prebiehali v celku príjemnej atmosfére. Spomínali len bežné veci, ktoré preňho neboli v žiadnom prípade zaujímavé, až kým sa Tsutome neprisunul bližšie k nemu. Už mal všetko zjedené a celkovo sa dalo povedať, že skončil aj s pitím. Telom mu prebehlo bolestné zachvenie, keď tretí majster nadvihol jeho oblečenie a aj on si pozorne prezrel tetovanie.
„Výborne. Zahojilo sa to naozaj veľmi pekne. A reakcie sú také, akú majú byť...“
„Neviem, čo tým myslíte...“ chladne odsekol Kei. Začínal chápať, čo znamenala tá ranná prehliadka. Aj toľká ochota dotýkať sa jeho tela.
„Áno, všetko je v absolútnom poriadku,“ prisvedčil Toru.
„Veľmi dobre. Predpokladám, že dnes večer, keď sa vrátim, bude všetko tak, ako má byť...“
„Postarám sa o to.“
„Tak sa uvidíme o ôsmej. Nateraz mám veľa povinností. Prejdite do študijnej miestnosti a venujte sa tomu, aby Kei získal všetky vedomosti, ktoré potrebuje.“
Hneď ako Tsutome odišiel, Toru vzal svojho mladého pána do miestnosti, ktorá sa mu ani trochu nepáčila.
Bola tmavá, bez okien, bez nábytku, len s akýmsi mäkkým kobercom na dlážke. Kei nechcel ísť dovnútra, ale spoločník ho jednoducho zdvihol a odniesol. Keď sa jeho bosé nohy dotkli koberca pocítil ako mu telom prešiel podobný chlad ako počas prebúdzania.
„Sadni si.“
„Nepáči sa mi tu.“
„Kým ťa budem učiť, budeš ma poslúchať. Inak to za mňa prevezme Tsutome – sama, a to by sa vám vôbec nemuselo páčiť.“
Kei si napokon sadol. Veľmi opatrne a len na okraj.
„Rodina, do ktorej si bol vybraný sa už oddávna venuje starým umeniam. Umenie mučenia, umenie vedenia duší a množstvo iných aktivít s tým spojených. Deti z takýchto rodín sú už od malička vychovávané tak, aby sa čo najlepšieho zhostili svojho poslania, vzhľadom na svoje schopnosti. Učia sa všeobecnému základu, ale špecializujú hlavne na to, čo im ide najlepšie. Nie  sú to zločinci, nie sú sudcovia, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, majú svoj svet, svoje vlastné zákony a nikto, kto má dosť rozumu, sa nepostaví proti nim.“
„To som si všimol. Aj keď niekedy naozaj ako zločinci vyzeráte. Čo to otroctvo a tie ostatné zvláštnosti?“
„K tomu sa dostaneme, ale teraz to nie je predmetom nášho rozhovoru. Prvá vec, ktorú dieťa, prípadne osoba prijatá do rodiny musí urobiť, je objaviť rozsah svojich schopností. Predpokladám, že aj vy to zvládnete bez problémov. Budem vám radiť, ale musíte to zvládnuť sám.“
Kei pocítil ako niečo pevne zovrelo jeho telo. Nemohol dýchať. Nemohol myslieť.
„Musíte im povedať, aby vás pustili. Všade na okolo v našom dome sú duše. V tejto izbe je ich najviac, ak sa vám podarí vyhrať, dnešná lekcia skončí, ak nie budete musieť zaplatiť, aby vás prepustili...“
Kei sa nedokázal ani len pohnúť. Cítil ako mu niečo šepkajú, nejaký príbeh, ktorý sa odohral už veľmi dávno...
PRED MNOHÝMI ROKMI...
Chlapec pokrytý tetovaniami sa smutne díval na izby, v ktorých boli umiestnené otrokyne. Jedna z nich bola jeho matka, ale on nevedel ktorá. Nemal právo ju vidieť, lebo jej pán sa ho zriekol a neuznal ho za svojho syna. Nikoho nepomenúval. Niektorí to robili, ale on mená pre otrokov považoval za smiešny luxus. Mal vlastné deti so svoju partnerkou, nepotreboval ho a hneď po narodení ho nechal vložiť do databázy a ponúknuť na predaj. Zatiaľ ho však nikto nekúpil, dôvodom bolo to, že nebol veľmi atraktívny a na svoj vek vyzeral dosť zraniteľne a zoslabnuto,  preto zostával v ich dome, ale len ako pomocná sila.
Napriek tomu sa nevzdal myšlienky, že možno raz bude zblížiť aspoň s ňou. Predstavoval si, že jedného dňa ho vezme za ruku a spolu odtiaľto utečú. Nenávidel to. Celé to divadlo, keď si ho vždy obzerali potencionálni záujemcovia, ale napokon ho nikdy nikto nekúpil, povedali pánovi, že niečo také možno ani len nepredá. Čas plynul a on vedel, že pán ho už nebude dlho trpieť pod svojou strechou. A to všetko len preto, lebo jeho matku kedysi jej rodičia predali vďaka peniazom a výhodám. To vedel, všetkých otrokov vždy predal niekto z rodiny. Predpokladal, že aj v jej prípade to bude tak. Chystal sa zanechať svoje posledné nádeje a odísť, dvere boli zavreté, z niektorých izieb sa ozývali stony, z iných krik. Pán mal veľa otrokýň, možno aj viac než by bolo potrebné.
Pocítil ako ho niekto bolestivo pritlačil k zábradliu.
„Čo tu robíš, otrok?“
„Nič.“
Muž ho obrátil k sebe. Bol to jeden z pánových priateľov. Dosť brutálne zovrel ten kúsok šiat, ktorý na sebe mal a ťahal ho preč od zábradlia. Do jednej z bočných izieb. Bránil sa, chcel kričať, ale vedel, že ak by ho prichytili práve na tomto mieste, rozhodne by si vyslúžil ešte mnoho horší trest. Tak sa nechal vliecť tou osobou, ktorú nenávidel rovnako ako tých ostatných.
„Ako sa voláš, otrok? Och, zabudol som. Vy nemáte poriadne mená, však?“
Tsutome.
Pomyslel si chlapec. Také meno by si dal, keby to niekedy bolo možné. Nahlas však povedal len to, čo sa od neho očakávalo. Počítal si aj roky, aj keď ani to nebolo pre pána dôležité, mal už sedemnásť a stále nebol predaný. To sa však nepokúšal vôbec zdôrazňovať.
„Som váš služobník.“
Muž si rozopol nohavice. Sadol si na posteľ a stiahol ho zo sebou. Chytil ho za  vlasy a naznačil mu, čo bude potrebovať.
Vzal ho do úst a začal sa jazykom venovať citlivým oblastiam. Muž mu však nedovolil, aby sa tomu prispôsobil. Správal sa k nemu ako k nejakej podradnej bytosti, ktorú sa chystá len použiť. Nebolo to všetko. Ani ďaleka nie. Skončil hodený na posteli, preniknutie bez prípravy zanechalo v jeho energii bolestné stopy.... Niečo v ňom sa v tej chvíli navždy zmenilo, niečo podstatné, čo už nikdy predtým nenašiel.
Ostal tam v tej miestnosti, dlho potom ako muž konečne odišiel. Neplakal, aby tam potichu ležal, až kým sa dvere neotvorili a dovnútra nevošiel druhý chlapec. Takisto pokrytý tetovaniami, takisto bez vlasov ako on.
„Čo tu robíš? Potrestajú ťa...“
„Ja potrestám ich. Jedného dňa ja potrestám ich ...všetkých...“
Kei sa vymotal zo zovretia tých ťaživých obrazov. Nevedel prečo mu ukázal práve toto, ale bol si istý, že práve kvôli takýmto veciam sa nikdy nechce stať členom rodiny, ktorá uznáva otroctvo v akejkoľvek podobe.