Pár: 11.Doktor/Master (Vládca)
Obsah : „To je ťažké. Hľadám cestu, ktorá
nikdy neskončí.“
Varovania: neposedný pán času, šialený pán
času, romantika, láska medzi nepriateľmi, krátke. (+b)
Poznámka: poviedka prešla AP. (Pokiaľ aj tak nájdete preklep, pokojne mi to dajte do komentárov a opravím to. )
Poznámka 2: To bol teda týždeň. Škola takmer od rána do večera. Voľný čas skoro žiadny. Dobre som to odhadla, zimný semester je riadne krutý.
Doktor
nadšene pobiehal okolo konzoly. Neustále kontroloval pohľadom svojho
spoločníka, až ho z toho takmer začínal bolieť krk. Stále sa ubezpečoval,
že tam ten svetlovlasý muž stále stojí. A on tam naozaj bol. Neexistovalo
nič krajšie, nič výnimočnejšie.
Občas siahol
na ovládanie, ale hneď si to zas rozmyslel, všetky cesty boli stále otvorené, a tentoraz
sa mu to tak páčilo.
Vládca si
obzeral vnútro Tardis. Občas uznanlivo kývol hlavou, keď ho niečo mimoriadne
zaujalo, ale zvyčajne sa díval len na doktora, ktorý akosi od rozrušenia
nedokázal prestať pobiehať z miesta na miesto.
„Ešte stále
som jedinou osobou, ktorá ťa môže požiadať, aby si chvíľu ostal pokojne stáť.“
„Myslíš, že
to dokážeš?“
Nechcel, aby
to skončilo. To, že Vládca musel prijať kontrolný náramok a samozrejme mu
nepovolil riadenie TARDIS patrilo len k detailom, ktoré boli súčasťou jeho
pravidiel. To ostatné si však mohol užívať celkom neobmedzene.
„Samozrejme,
že áno...“ vyhlásil sebaisto.
Doktor
pocítil, ako sa okolo neho ovinuli Vládcove ruky. Strhol sa. Nebolo to
nepríjemné ani bolestivé, ale istým spôsobom ho to vyviedlo z miery.
Obával sa, že Vládca sa dopustí nejakého nepremysleného prehrešku.
„Čo to robíš?“
hlesol zadychčane.
„Neublížim
ti. Nie dnes. Relaxuj, Doktor...“
Pritisol ho
bližšie ku konzole a zozadu ho objal. Najprv len veľmi jemne, ale neskôr,
keď sa doktor trochu uvoľnil a prestal ho považovať za hrozbu obrátil ho k sebe
a pobozkal. Doktor naozaj stál na tom istom mieste asi najdlhšie vo svojom
živote, teda pokiaľ nerátal situácie, keď bol priviazaný. Bozkávali sa s hladom,
ktorý sa nedal k ničomu prirovnať. Obaja
úplne zbavení zábran. Nič nebolo dôležitejšie ako to ešte raz sa dotknúť...
„Tak, kam to
bude?“ pošepol mu Vládca.
Odsunul ho
od seba trochu nešetrne, značne podráždený tým, že sa aj on zrejme prestal
ovládať. Niečo také zrejme nemalo byť súčasťou dohody.
„To je ťažké. Hľadám cestu, ktorá nikdy
neskončí.“
