Posledný semester 2.2/4

Obsah: pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.

Poznámka: poviedka bude trochu inak delená, čiže očakávajte zas také menšie delenia, lebo inak zas by som nestíhala. Čiže nabudúce asi 2 stránky.  Potom zas 1 a potom zas 2. Takže 4 časti budú trošku dlhšie časti, ale rozkúskované.
Poznámka 2 : pokojne hviezdičkujte :D  Táto časť poviedky prešla AP (pokiaľ aj tak objavíte, preklep, prípadne chybu, môžete ma informovať v komentároch a dočkáte sa opravenia)

„Ostanem s tebou, tak dlho ako to len bude možné. Moja časť budúcnosti už neexistuje. Jediné, čo by mohlo spôsobiť isté problémy, je zlegalizovanie mojej totožnosti v tomto svete. Budem sa musieť vzdať svojho mena a urobiť pár ďalších opatrení, ktoré mi umožnia prestať sa skrývať.“

„To vôbec nebude jednoduché.“

Bol len o niečo starší ako jeho súčasné ja. Podobnosť medzi nimi bola nepopierateľná, hlavne po tej záležitosti s telesnými zmenami.

„Je to zložité, ale nie neriešiteľné.“

Jim sa neubránil úsmevu. Tešil sa na to, aké to bude medzi nimi zaujímavé. Čiastočne sa obával toho, že Spockovia budú v logike takí zohratí, že ho vždy akýmsi spôsobom vždy dokážu spracovať.  Preto sa trochu obával ich zoznámenia, ale zároveň bol nadšený z nových možností, ktoré by takýto vzťah mohol poskytovať.

Po rozruchu týkajúcom sa T´Pring mal chuť Spocka trochu vytrestať, ale uvedomoval si, že by to nikomu z nich neprospelo. Mohlo by to skôr spôsobiť nejaké ľudsko-vulkánske nedorozumenie, ktoré by len veľmi ťažko objasňoval. Preto sa rozhodol tentoraz považovať svoje odstrkovanie za akýsi vulkánsky obranný mechanizmus. Mienil čo najrýchlejšie opäť zaujať svoje miesto a dopriať Spockovi dostatok pozornosti na to, aby už o niečom takom ani len nepremýšľal. Nech sa sám presvedčí o tom, čo všetko dokáže zvládnuť.

 T´Pring bola tiež súčasťou jeho myšlienok, ale s ňou to bolo iné. Podporné puto, ktoré bolo medzi nimi, nemalo nič spoločné s tým, čo cítil k Spockovi, ale rozhodne to bolo dostatočne silné na to, aby venoval pozornosť prudkej bolesti, ktorá prešla jeho mysľou ako mimoriadne necitlivé bodnutie.

Spock prime naklonil k nemu a okamžite mu položil ruku na hlavu. Ich puto ho vpustilo dovnútra bez nejakého výrazného odporu. Jeho myseľ akosi nerozlišovala medzi tým, ktorého Spocka sa rozhodol vpustiť do svojej hlavy.

Pomaly, t´hy´la. Dostal si sa príliš hlboko. Mal by si sa vrátiť.

Pôsobili naňho cudzie myšlienky a pocity, strach, ktorý prenikol tak hlboko, až ho považoval za svoj vlastný. Cítil sa stratený. Odtrhnutý od všetkého, čo poznal. Zmietaný pocitmi a túžbami, ktoré boli až príliš silné. Nechcel zomrieť. Nechcel vnímať slabosť svojho tela a každý krok považovať za nevyhnutné zlo, ale zároveň nechcel vidieť, ako sa obaja trápia, len preto, lebo stojí medzi nimi. Bolo to také príjemné, keď boli obaja šťastní, keď po dlhšom odopieraní opäť našli k sebe cestu. Musela sa dívať ako obaja trpia. Spock nevenoval jej slovám pozornosť, neexistovala preňho, odmietal to spojenie, staval si pred ňou čoraz hrubšie múry a istým spôsobom nedokázal prijať ani myšlienku, že budú mať deti.

Jim sa opatrne vymanil z cudzích myšlienok.

To sú jej myšlienky?

Teraz sú tvoje.

Chcel by som jej pomôcť. Nemala by sa takto cítiť. Netušil som, že...

To, čo od vás chce, jej nemôžete dať.

Pokúsim sa urobiť, čo budem môcť.

Jim opatrne poslal jej smerom pocity, tak ako to predtým urobil Spock prime. Upokojujúce, hrejivé, nič násilné ani priveľmi vtieravé, len jemný dotyk. Nebolo to také, ako keď sa ho dotkol on, ani zďaleka to s ním nesúviselo, ale rozhodne to bolo príjemné.

T´Pring mu dovolila dotknúť sa vytvárajúcich sa vedomí a on cítil, že to prijali aj oni. Ešte ho nemohli počuť, nemohli ho vnímať na takej úrovni, ale prostredníctvom matky prijali istú odozvu. To však bolo všetko, čo dokázal urobiť, lebo potom sa už pevne zachytil Spocka prime a nechal sa vyviesť späť do bezpečia svojej vlastnej osobnosti.

***

Po zvyšok dňa uvažoval o tom, akoby mal všetkých zoznámiť bez toho, aby pokazil príjemnú večernú atmosféru. Počas niekoľkých prednášok, ktoré ešte mal, si preto len mechanicky robil poznámky. Deň ubiehal pomaly, možno to bolo preto, lebo sa naozaj veľmi tešil, aj keď obavy z toho ako Spock zareaguje ho ešte stále úplne neopúšťali. Dokonca aj počas večere sa mu akosi vracali nepríjemné pocity spojené s tým veľkým odhalením. Nepomáhali ani ubezpečenia najlepšieho priateľa, ktorý sa ho pokúšal  trochu povzbudiť.

Kostra, momentálne najinformovanejší doktor na celej akadémií, sa pridal k nemu až teraz, lebo mal po zvyšok dňa mal už len svoje medicínske predmety. Spolu sedeli za dlhým stolom medzi ostatnými kadetmi. Kvôli tradičnej miere hluku, takmer nepočul, čo mu to Kostra vlastne hovorí, ale usúdil, že zrejme chce, aby si s tým prestal robiť starosti.

Napokon ho táto záležitosť prestala trápiť, ale z dôvodov, ktoré rozhodne nepovažoval za žiadne zlepšenie.

Na PADD mu prišla správa. Jedna z tých otravných hromadných reťazákov, ktoré ako vždy ignoroval, ale tentoraz ho upútal sprievodný text.

BUDE NAŠA ŠKOLA TOLEROVAŤ VZŤAH PROFESOR/ŠTUDENT? Bol tam aj odkaz na nejaké video.

 „Zdá sa, že vaša vulkánska návšteva bola veľmi plodná, však Jim?“ jeden zo spolužiakov, ktorý dostal správu sa k nemu pobavene naklonil.

„O čom to hovoríš, Colin?“

„Ty to vieš lepšie ako ja... Snáď to nechceš popierať...“

Neodpovedal mu, ale keď sa k nemu začalo obracať čoraz viac spolužiakov a niečo si medzi sebou šepkali, klikol na ten odkaz.

To, čo uvidel bolo horšie než si vôbec dokázal predstaviť. Bolo tam video, bez zvuku, ale rozhodne natoľko kvalitné, aby sa dali isté veci rozoznať.