Posledný semester 1.2./4

12- 18+, academy AU, tehotenstvo (nie mpreg)

Obsah: pokračovanie všetkých Vulkánov. Začína posledný semester, ktorý Jim strávi na akadémii... Odohráva sa týždeň po vsuvke Romulus.

Poznámka: poviedka bude trochu inak delená, čiže očakávajte zas také menšie delenia, lebo inak zas by som nestíhala. Čiže nabudúce asi 2 stránky.  Potom zas 1 a potom zas 2. Takže 4 časti budú trošku dlhšie časti, ale rozkúskované.
Poznámka 2 : pokojne hviezdičkujte :D 

Spock to vyslovil spôsobom, akoby očakával protiútok, ale Jim len nevinne prikývol a vložil mu do ruky svoj PADD. Samozrejme takým spôsobom, aby sa ich prsty nechtiac dotkli. Okamžite pocítil myšlienkový tlak smerujúci k ich putu. Spock zovrel jeho ruku pevnejšie, takmer si kvôli tomu necítil prsty a držal ho dlhšie než bolo potrebné. Jim si bolesť uvedomil, až keď ho pustil, ale to už jeho vedomie plávalo oproti Spockovmu a spokojne sa stretlo v jednom bode. Ani jeden z nich tomu nemohol zabrániť.

Spock sa vrátil k svojmu stolu a prestal mu venovať pozornosť, ale on cítil, že je stále pri ňom. Preto sa odvážil položiť otázku, ktorá ho po celý čas tak veľmi trápila.

Naozaj si želáš, zrušiť naše puto? Chceš, aby to všetko, čo cítime, keď sa dotkneme bolo navždy preč?

Očakával odpoveď. Musel odpovedať na niečo také jednoznačné. Bola jeho povinnosť postaviť sa tomu. Nielen posielať za seba prostredníkov. To bolo ľahké, omnoho ťažšie bolo čeliť tomu, čo by malo prísť.

Nie, nechcem.

Tak prečo potom robíš všetky tie veci? Vieš, že ja by som nás neohrozil.

Udrela doňho ďalšia vlna ticha, ktorú ledva vnímal cez dychtivé objatie prichádzajúce z prepojenia.

Po hodine spolu pôjdeme na ošetrovňu.  Poviem ti všetko, ale aj od teba očakávam, aby si ma informoval o tej osobe, ktorej hovoríš S-p?

Jim si nebol istý, či to môže sľúbiť. Táto záležitosť bola sama o sebe príliš unikátna, ale potreboval konečne počuť aspoň nejaké odpovede a hovoriť o nich by nemalo spôsobiť žiadne problémy, aj keď Spock prime, ako ho teraz nazýval, sa zmienil o tom, že si neželá, aby o ňom hovoril Spockovi. Počas ich rozhovoru sa však zmienil o tom, že bude lepšie ak sa zatiaľ nestretnú. To by vraj mohlo spôsobiť problém.  Dúfal, že Kostra bude mať dosť rozumu, aby tých dvoch držal čo najďalej od seba.

Dohodnuté.

Vrátil sa späť k svojej hre. Chvíľu ešte pochyboval o tom, či urobil dobre. Malo by sa mu uľaviť, že sa takto úprimne pozhovárali. Tento pocit sa však nedostavil. Nebolo to po prvý raz čo si s tým nedokázal poradiť. Nikdy predtým mu na niekom tak veľmi nezáležalo. Chcel urobiť tú správnu vec, ale sám netušil, čo by to presne malo byť.  Z toho, čo od neho chceli ostatní mal veľmi zlý pocit. Niečo nesedelo, mal pocit, že k nemu neboli úplne úprimní.  Nevedel to nijakým iným spôsobom vysvetliť. Preto len pokračoval v hre, až kým hodina neskončila. Potom zamieril k učiteľskému stolu, aby si prevzal svoj PADD.

Spock sa naňho díval. Teraz už bez akéhokoľvek zatajovania a ignorancie. Takto zotrvali, až kým s triedy nevyšli aj poslední oneskorenci. Nikto sa tomu nečudoval. Bola to už bežná prax a nikto týchto dvoch nepovažoval za pár. Všetci si mysleli, že ich len baví ísť si vzájomne po krku. Uvedomil si, že aj on by už mal ísť, ale bolo ťažké prestať sa naňho dívať a nemyslieť na to, aké by bolo keby ho pobozkal a objal tak, ako to mali predtým vo zvyku. Nehľadiac na ostatné veci, ktoré mu samozrejme chýbali.

PADD už mal v ruke a chystal sa tiež pomaly odísť z triedy, až kým nepocítil ako ho Spock chytil za druhú ruku a odtiahol ho niekam do zadnej miestnosti, bez slova prešli skratkou medzi jednotlivými miestnosťami.

Až kým sa nedostali do menej využívanej časti, v ktorej sa nachádzali skôr sklady s pomôckami a podobnými vecami. Na ošetrovňu vošli zadným vchodom, rovno do akejsi miestnosti, ktorú Jim predtým nikdy nenavštívil, lebo bola zvyčajne využívaná pre tehotné študentky. Občas sa to niektorej z nich stalo v nižšom, prípadne aj vyššom ročníku, preto mali zariadenú aj takúto ambulanciu, aby nič nenechali na náhodu. Takéto ženy mali zvyčajne právo dokončiť akadémiu, ale dostávali len kancelársku prácu, kvôli starostlivosti o deti.

Spock ho však doviedol do časti s označením Intenzívna starostlivosť. Našťastie nemal ani pomyslenia navštíviť iné časti, ktoré boli momentálne preňho úplne neprístupné.

T´Pring mu venovala spokojný úsmev, hneď ako ho uvidela. Nepôsobila už tak strnulo ako naposledy. V mnohých ohľadoch sa mu zdala krajšia než kedykoľvek predtým. A jej úsmev vôbec nebol strojený, ani neprirodzený. Bez vulkánskej logiky ostávala ženou, ktorá sa pokúšala naučiť viac aj o emóciách a ich zvládaní, ľudským spôsobom. Rozhodne ju musel obdivovať, keď si všimol, že má v ruke napichaných množstvo tých lekárskych vecí, ktoré ani nedokázal pomenovať. Všetko by malo byť  v poriadku, ale teraz, keď bol tak blízko cez puto s ňou cítil niečo, to čo predtým kvôli blokovaniu a vzdialenosti nemohol pochopiť. Prázdnotu.  Uvažovala o tom, čo príde, keď sa stane jej súčasťou. A prítomnosť iného života, ktorý nerozumel tejto prázdnote. Silného a jasného natoľko, že prehlušil všetko naokolo.

„Ty si chorá?“ opýtal sa bez toho, aby si vôbec všímal Spocka. Ten preňho nateraz nebol až taký dôležitý.

„Stalo sa to, čoho sme sa obávali. Ukázalo sa, že poškodenia mojej mysle, tie ktoré boli pod ďalšími neodokrytými zraneniami sú nezvratné. Pomohli ste mi, ako ste mohli, ale teraz už istotne vieš, čo so mnou bude. Cítil si to.“

Jim prikývol a inštinktívne sa prisunul bližšie k Spockovi.

„Prečo ste mi nič nepovedali?“ jeho otázka v sebe skrývala aj niečo viac. Niečo čomu teraz už dokonale rozumel. Tie pocity konečnosti, zúfalstva, strachu z toho, čo príde nepatrili tak úplne jemu.

„Mal som isté podozrenie už vtedy, keď som naposledy prezeral tvoju myseľ. Nebolo to ešte úplne isté, bola tu stále malá šanca, že sa z toho dostane. Neuznal som za vhodné, aby sme ťa tým zaťažovali. Pre prepojených ľudí to môže byť dosť bolestivé. Táto miera bolesti môže ľuďom spôsobiť aj trvalejšie následky. Bolo by pre teba lepšie, keby došlo k úplnému prerušeniu puta.“

Jim pokrútil hlavou.

„To ma vy dvaja vôbec nepoznáte! Len tak ľahko sa nevzdám. Musí existovať nejaké riešenie. A čo bude s deťmi?“

„Nie som si istý, ako dlho to jej myseľ vydrží. Príde sem doktor a povie nám ako to vyzerá po poslednej kontrole.“