Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto. Kei cíti prítomnosť sestrinho ducha, niekedy sa mu zdá, akoby spolu
zdieľali jedno telo. Verí tomu, že pokiaľ sa mu nepodarí zistiť pravdu, sestrin
duch si nikdy neodpočinie.Poznámka: táto časť kapitoly prešla AP (ak nájdete ešte nejaké chyby prípadne iné nezrovnalosti, pokojne to nepíšte do komentárov)
Keď sa dostal až na
vrchol naplno si uvedomil stiesnenosť toho miesta. Bola to malá miestnosť
obdĺžnikového tvaru bez akéhokoľvek kusu nábytku, či obrazov. Nebolo na nej
takmer nič zaujímavé, okrem niekoľkých dverí, ktoré boli nahustené takmer pri sebe
na ľavej strane.
Obrátil sa späť
k vchodu do kobky a pomohol svojmu priateľovi vyliezť až k nemu.
Jeho priateľ mal veľké problémy s udržaním sa na posledných priečkach.
Bolo nutné zaistiť, aby náhodou nespadol. Niečo také by Kei už asi nezvládol,
preto so všetkých síl pracoval na tom, aby ho v poriadku dostal
z dosahu kobky. A poriadne sa mu uľavilo, keď konečne stál na pevnej
zemi.
Shin vôbec nevyzeral
dobre, telo mal akoby spálené, červené
a nesmierne citlivé na akýkoľvek kontakt. Pustil ho, aby mu náhodou
nespôsobil žiadne ďalšie zranenia. Mrzelo ho, že takto musí trpieť len kvôli
tomu, aby mohli utiecť. Tie tetovania boli takmer všade. Preplietali sa do
zložitého vzoru, ktorý končil až niekde v časti, kde by mal mať Shin
vlasy, ale aj o tie zrejme prišiel. Rozhodne vyzeral ako niekto, kto nutne
potrebuje lekársku starostlivosť.
„Ktoré dvere?“ opýtal sa
ho, keď sa z toho trochu spamätal.
Shin neodpovedal. Stál
tam nehybne ako socha. Hľadel pred seba a niečo si potichu mumlal. Kei
nevedel, čo by mal urobiť. Netušil aké ďalšie poškodenia mu to mohlo spôsobiť.
Jediné na čo napokon reagoval bol dotyk.
„Prosím, Shin.
Potrebujem, aby si mi to povedal...“ nechcel len tak na slepo skúšať. Mohla to
byť aj ďalšia pasca. Preto jemne položil ruku na jeho plece.
Potetovaný mladík sa
zachvel. Odtiahol ruku. Nechcel ju tam
nechávať dlhšie a zbytočne mu tým spôsobovať bolesť.
Shin si kľakol na kolená.
Díval sa naňho. Jeho oči
boli zvláštne. Omnoho zaujímavejšie ako celá tá vzorka na tele. Boli celé
čierne a uprostred sa nachádzal bledý symbol. Spoznával ho. Bol to ten,
ktorý mu predtým ukázali, a tvrdili, že toto je jeho znamenie.
„Shin, počuješ ma?“
„Môj pane, som váš otrok.
Očakávam vaše príkazy.“
Prišiel čas, aby splnil
svoj sľub. Zrejme sa od neho vyžadovalo aj nejaké slovné potvrdenie.
„Shin-otrok, chcem, aby si vedel, že sme sa
spojili kvôli láske, nie kvôli
ovládaniu a moci. Nie si Shin-otrok, si Shin-priateľ. Máš svoju vlastnú
osobnosť. Spomeň si na to všetko, čo si mi povedal, spomeň si na to, ako veľmi
túžiš po slobode. Pre mňa si Shin-priateľ a nič to nemôže zmeniť.“
Uklonil sa mu. Pozdravil
ho ako seberovného. Dal mu najavo svoju úctu. Značne sa mu uľavilo, keď mladík
pomaly vstal a úplne vedome zo seba dostal tradičný pozdrav.
Mladíkove oči porazili symbol.
Našiel v nich niečo, čo bolo vzácnejšie než akékoľvek násilné podrobenie.
Tak ako sa on díval naňho, tak sa ešte žiadny iný otrok na svojho pána nepozrel.
„Ďakujem ti. Zvládol si
to veľmi dobre. Lepšie než väčšina pánov... Môžem ťa objať?“
„Možno by si nemal. Čo ak
ti to ublíži.“
Shin to napriek tomu
urobil. Jeho pán pocítil pulzovanie
príjemného tepla. Ich puto bolo čisté, nesebecké. Zbavené všetko, čo by mohlo
zväzovať dušu. Nepoznal ho tak, akoby mal. Prijal ho. Chcel spoznať všetko, čo
súvisí s tými jemnými odtieňmi ich spojenej sily. Prineskoro si však
uvedomil, že niečo tak čisté a nevinné ako to, čo prechádzalo nimi,
privoláva temnotu. Nevšimol si, kedy tá osoba prišla, bol tak zaujatý nádherou
ich spojenia, tej počiatočnej eufórii sa jednoducho nedokázal vyhnúť.
Kei pocítil ako ho niekto
nešetrne oddelil od partnera. Okolo jeho krku zovreli nejaké ruky. Nemohol sa
hýbať kvôli zastaveniu prúdu energie. Nevedel či sa to presne tak volá, ale asi
tak by to celé mohol pomenovať. Telo mal meravé, cítil, že čím viac sa vzďaľuje
od svojho otroka, tým bližšie je k temnote. Vzpieral sa jej, ale každý
odpor bol potlačený čoraz silnejším zovretím.
Dvere sa za nimi zavreli.
Počul, ako na ne Shin búcha a nemôže ich otvoriť.
„Pustite ma!“
„Nie. Nepustím. Pozri sa
na mňa.“
Ten hlas ho dráždil. Bol
neprirodzene známy, ale zároveň nesmierne mrazivý, akoby nepochádzal z ľudského
sveta. Dievčina podobná jeho sestre stále držala. Nazval ju tak, lebo to nebola
tá Ai, ktorá sa mu naposledy zjavila. Toto stvorenie so sebou prinášalo hnev,
utrpenie, nenásytnosť. Bol natoľko šokovaný, až takmer nevládal dýchať. Stála
tam. Mohol sa toho dotknúť. Mohol to cítiť. A práve toto stvorenie bolo
spojené s ním. Odpudené tým, čo
prijal sa teraz vznášalo vedľa neho a odmietalo prepustiť svoju korisť.
„Čo chceš? Čo mám urobiť,
aby si odišla?“
„Neprijmeme takéto
spojenie. Nemôžeme utiecť. Chceme sa nasýtiť.“
„Čím sa chceš nasýtiť?“
„Spojíme sa so silou
tretieho majstra.“
