Pár: Kei (Ai)/Shin, a.i.
Varovanie: smrť,
duchárske, školské, kríza identity, kriminálne, zmienka o skupinovom sexe,
tajný spolok
Obsah (skrátená
verzia): Kei (16) žije so svojím otcom, jeho sestra Ai s matkou. Po
sestrinej smrti (údajnej samovražde) sa však rozhodne načas prevziať jej
miesto. Kei cíti prítomnosť sestrinho ducha, niekedy sa mu zdá, akoby spolu
zdieľali jedno telo. Verí tomu, že pokiaľ sa mu nepodarí zistiť pravdu, sestrin
duch si nikdy neodpočinie.
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Predpokladaný počet kapitol: 8 + prológ, epilóg
Poznámka: poviedka neprešla AP.
Všetko, čo ho pútalo k telu
prinášalo bolesť. Spomínal si len na
tmu, ktorá ho obklopila po stiahnutí sa sestrinho ducha. Hneval sa na ňu,
hneval sa tak veľmi až mu to samému spôsobovalo bolesť, ale nedokázal prestať.
Nemohol urobiť nič, čím by ten hnev so seba dostal. Spútali ho spolu s tým
neutíšeným duchom. Spomínal si aj na to, že počas toho veľkého chaosu tam
niekto vošiel a pokúšal sa ho dostať preč. Nevedel z akého dôvodu,
netušil prečo. Jediné, čo mu ešte utkvelo v hlave bol pád do akejsi tmavej
kobky. A následné milosrdné bezvedomie. Toto všetko sa mu v rýchlom slede
prehnalo hlavou, keď opäť nadobudol vládu sám nad sebou a po dlhom čase
dokázal rozumne uvažovať. Po hmate začal skúmať svoje väzenie, všade naňho
doliehali len chladné steny, nič nevidel, nebolo tam žiadne svetlo a bol príliš
zmätený a vystrašený na to, aby dokázal pochopiť, ako je možné, že on
obyčajný študent, ktorý náhodou chcel zistiť okolnosti smrti svojej sestry, sa
zrazu ocitol uväznený v tmavej kobke. Udalosti posledných dní boli natoľko
zmätené, že si už ani nebol istý, či sa len po smrti svojej sestry náhodou úplne
nezbláznil. Siahol si rukou na odhalené stehno a sám sebe venoval
bolestivý štípanec. Bolo to rozhodne veľmi realistické a aj keď zatlačil
ešte silnejšie, stále sa nachádzal v tej istej kaši. Situáciu ani trochu
nezľahčovalo zakašľanie, ktoré začul. Odrážalo sa od stien, ako nejaký výhražný
odkaz, ale on sa nedokázal upokojiť, až kým nenahmatal akési telo, ktoré sa
opieralo o jednu zo zadných stien.
„Nezbláznil si sa, Kei.
Naozaj sme tu zavretí. Spoznávaš môj hlas?“
„Shin?“
„Áno, presne tak. Som to
ja. Bohužiaľ len ja...“
Prisunul sa bližšie k nemu.
Kei pocítil na pleciach jeho ruky. Boli studené, triasli sa, ale aj tak ho
pevne objali. Pritisol sa bližšie, vychutnávajúc si jediné priateľské gesto,
jedinú normálnu vec, v celom tomto šialenstve.
„Prepáč mi to. Je mi
zima...“
„To je v poriadku.
Pokojne tak ostaň. Neprekáža mi to...“
Z nejakého neznámeho
dôvodu sa všetky obavy rozplynuli. Myseľ sa mu náhle vyjasnila. Jediný dotyk
priniesol zmierenie a pokoj do jeho duše.
„Prečo sme tu? Čo sme
urobili.“
„Ty vôbec nič. Boja sa
len toho ducha, ktorého vstrebalo tvoje telo. Vďaka nemu sme im takmer ušli.
Vrátil som sa po teba a chcel som ťa dostať z tej izby, ale nešlo
to... Minori sa spamätal rýchlejšie ako som očakával a podarilo sa mu nás
zastaviť.“
„ Prečo si neušiel, keď si mal príležitosť?“
„Nemohol som odísť bez
teba. To by skrátka nešlo. Hneď ako som ťa uvidel na tej posteli... Viem, že mi
nebudeš veriť, ale prisahám, že je to pravda. Cítil som, že s tebou to
bude iné, že by som chcel... A takisto odchod bez teba by znamenal smrť už
pri bráne, ale pokiaľ by to s tebou nešlo bol som rozhodnutý ju radšej
prijať, ako slúžiť im...“ zmĺkol, keď ho opäť premohla triaška, o niečo silnejšia
ako pred chvíľou.
Kei si ho privinul čo
najbližšie k sebe. Dokonca ho čiastočne zakryl svojimi vlasmi, ktoré boli
zrazu až pridlhé. Mal ich predĺžené kvôli tomu, aby sa viac podobal Ai a takmer
to nebolo vidieť, ale teraz, keď by si mal nahmatať predĺžené časti, žiadne
nenachádzal, všetko to boli len jeho vlasy. Jemne ho hladil, aby rozšíril teplo
do jeho tela. Shin bol schopný hovoriť, až keď obaja ležali v zovretí príjemného
tepla. Urobili si pohodlie a tisli sa k sebe, až kým im nebolo omnoho
lepšie.
„To je v poriadku.
Asi som naozaj blázon, ale chápem to. Cítim to rovnako...“ za iných okolností
by mu to tak priamo nepovedal, ale obával sa, že nebudú mať dostatok času na
bližšie spoznávanie. Cítil ako ho Shin k sebe privinul ešte tesnejšie a dovolil
mu, aby sa oprel o jeho hruď. Cítil sa chránený a v bezpečí,
zabúdal na tú prvotnú bolesť.
„Ako dlho sme tu?“
„Odhadujem to na dva
týždne.“
„Čo s nami urobia?“
„Pošlú ťa na ostrov. Tu
by si bol pre nich príliš nebezpečný. Tam vykonajú rituál spojenia. V takejto forme
nemôžeš existovať. Časom by ťa to zničilo. Tvoja duša sa musí opäť vrátiť len
pod tvoju kontrolu a znaky Ai musia byť odstránené. Potom ťa zrejme dajú
do učenia, máš dostatok energie na to, aby si sa stal učeníkom. Pokiaľ sa
osvedčíš, budeš mať rovnaké práva ako Minori. Aj on bol taký ako ty. Tiež ho
poslali do učenia a keď sa vrátil, bol z neho mladý pán. To, čo sa stane
mne... ja... Na to, aby som mohol ujsť od svojho pána som si požičal jeden
nástroj, ktorým som na čas prerušil znak poddajnosti. Tým pádom som sa mohol
pokúsiť o odchod, aj keď bez teba by bola šanca takmer nulová. A aj keby
som ťa k odchodu nepotreboval, aj tak som ťa chcel vziať so sebou. Viem,
povieš mi, že som totálny idiot, ale tak to skrátka je. Za poškodenie znaku ma
čaká úplné otroctvo, keď znak opäť narastie zasiahne do celého môjho tela,
zničí moje oči, nebudem sa môcť ukázať na otvorenom priestore, nikdy už
neuvidím priame slnko. Neponechajú mi ani moju čiastočne slobodnú vôľu. Neostane
zo mňa nič len obyčajný otrok, teda v prípade, ak to celé dokážem prežiť.
Úprimne dúfam, že ma to zabije.“
„Nie, to nedovolím. Musí
existovať nejaký spôsob... Ty tie veci poznáš... Ak existuje spôsob ako ti
pomôcť tak mi to povedz...“
„Musím o tom porozmýšľať.
Daj mi chvíľku čas. Možno na niečo prídem, ale neviem, či to pôjde. Ja
neviem... Som stále unavený...“
