10. kapitola 1/2

Varovanie: 18+,šialenstvo, deštruktívne sklony, vrahovia, smrť, netradičné situácie, násilie, občas istá forma romantiky
Poznámka: je to fikcia, jednanie postáv a podmienky v liečebni nezodpovedajú skutočnému obrazu takýchto zariadení, všetko je len výplodom autora a túto konkrétnu inštitúciu berte ako imaginárne miesto.
Hlavný pár: Misha/Mark, Jered/Jensen, Seth, Jack...
Poznámka: Kapitola prešla úplnou AP. (Preklepy, ak by náhodou ešte nejaké vyskočili, pokojne hláste do komentárov)

Obsah: Misha (18) sa dostáva do psychiatrickej liečebne pre zločincov.  Kvôli údajnej vražde svojich súrodencov (dvojičiek, 7) ostáva úplne sám bez akejkoľvek podpory svojej rodiny, ale...

Motto: „Myslel som si, že dokážem bojovať s tieňmi. Mýlil som sa.“

Počet kapitol: 13 + prológ a epilóg

Neočakával, že to pochopí. Nebolo to niečo, s čím by sa mohol len tak pochváliť svojmu otcovi a zároveň aj  šéfovi. 

Obával sa, že k tomu jedného dňa dôjde. Občas sa mu sníval sen, v ktorom mu otec oznamoval, že ho prepúšťa kvôli porušeniu pravidiel. Stávalo sa to vždy, keď bol v strese, ale ten sen vždy skončil veľmi rýchlo a on sa prebudil v bezpečí svojej postele. A zvyčajne mu pripadalo smiešne, že otec v tom sne vyzeral ako najnovší model istej vŕtačky. Realita však bola omnoho komplikovanejšia. Pripravoval sa na to, ako mu bude musieť vysvetliť, že svojho partnera miluje a nejde mu len o sex, čo mohlo byť prijaté omnoho horšie, ako krátkodobé sexuálne dobrodružstvo.

Nikdy si s nikým nerozumel až do takej miery ako s Jeredom.  Vedel, že je to zakázané, že ho môžu za to potrestať, ale to nebola jediná vec, ktorá na klinike akosi v praxi nekorešpondovala s pravidlami, preto si s tým nikdy nerobil starosti. Už dávno prestal bojovať so svojimi pocitmi. Nevedel si predstaviť, že by raz mal odchádzať domov s pocitom, že Jereda už nikdy viac neuvidí. Túto alternatívu si odmietal pripustiť. Legálne spolu nemali nič spoločné. Možno by ho mohol navštíviť, ale už by rozhodne nemali taký voľný kontakt ako teraz. A zrejme by aj došlo k ich úplnému oddeleniu.

Preto sa ovládal len s veľkým sebazaprením. Bolo ťažké dívať sa na otca, na jeho pokojnú tvár, ktorá sa nezmenila ani potom, čo mu povedal. Pod stolom zatínal päste, ale zo strategických dôvodov neprerušil ticho. Rozhodne by mu nepomohlo, keby ho otec vyhodil z kancelárie.

Jeho čakanie bolo napokon odmenené. Riaditeľ napokon zaujal k jeho problému jasné stanovisko.

„Oceňujem, že si mi to povedal tak priamo a takisto aj to, že sa nesnažíš ma zavádzať nepravdivými informáciami. Napriek tomu sa ťa musím spýtať na to, či ešte udržiavaš vzťah aj s niekým iným z tohto oddelenia ?“

Začínal mu tykať, čo bolo znakom, že ich rozhovor sa stáva trochu osobnejšou komunikáciou. Čo však znamenalo, že sa dostal možno ešte do väčšej kaše v akej bol predtým.  

„Nie, už som ti povedal, že máme vzťah. S nikým iným absolútne k ničomu nedošlo.“

„A Seth? Mal si nejaký incident aj s ním?“

„Nie, ani som si neuvedomil, že je to on. Došlo mi to, až keď mi Karen poslala správu.“

„Odkiaľ vedela, že tu pracuješ? Zvyčajne neprichádzaš do styku s návštevami.“

„To netuším. Niekto jej to musel povedať, ale neviem... Možno niekto z kliniky.“

V tejto fáze sa začínal toho otcovho pokojného správania obávať. Keby začal trieskať po stole, aspoň by vedel, čo od neho má čakať, ale tá jeho pokojná tvár bola úplne nepreniknuteľná.

„O tom môžeme len polemizovať. Každopádne dala mi jasne najavo, že sa bude sťažovať. To predstavuje rovnako závažný problém ako tá nahrávka.“

„Ja to vyriešim. Pozhováram sa s ňou. Daj mi nejaký čas, aby som to...“ prosil ho.

„Dávam ti tri dni na to, aby si to celé vyriešil.  S tou ženskou aj s tou nahrávkou. Je mi jedno, čo urobíš a ako sa o to postaráš, ale ak mi opäť budú telefonovať kvôli tej nahrávke, budem nútený s tebou rozviazať pracovný pomer. To isté ťa čaká aj v prípade, pokiaľ tá ženská vyrobí ďalší škandál. Nič viac pre teba nemôžem urobiť.“

„Postarám sa o to. Nebude ťa obťažovať,“ prisľúbil mu Jensen. Ešte nevedel ako presne to všetko zariadi, ale mal aspoň malú nádej, že bude môcť ostať so svojím partnerom a mienil využiť akúkoľvek šancu. Rozhodne bol zato otcovi veľmi vďačný, ale nateraz si odpustil akékoľvek citové prejavy. Vedel, že otec v práci takéto správanie netoleruje. Preto len nehybne zotrval na svojom mieste a pokúšal sa nedávať tak veľmi najavo spokojnosť s riaditeľovým rozhodnutím.

„Chcem, aby si mal zapnutý mobil. Zavolám ti, keby došlo k niečomu neočakávanému. A musím ťa upozorniť, že aj keď sa ti podarí situáciu vyriešiť, čakajú ťa isté disciplinárne postihy...“

„Prijmem čokoľvek, len aby som tu mohol ostať. Ďakujem ti.“

„Mal by si už ísť. Nemáš už veľa času.“

Pripomenul mu chladne. Zrejme ho poznal dosť dobre na to, aby vedel, že po sebe dokáže skvele upratať, nech by bola špina akokoľvek nezvládnuteľná.

Jensen už bol pri dverách, keď mu ešte niečo napadlo. Rýchlo sa obrátil späť k otcovi.

„Ešte jedna vec by ma zaujímala. Kto presne ti tú nahrávku poslal?“

„Mená nepoznám. Predstavili sa ako Lebka a Kríž.“

Presne to potreboval počuť. Potvrdenie toho, čo ho mohlo priviesť k rýchlejšiemu a úspešnejšiemu riešeniu celej situácie. Aspoň už vedel, kde by mal začať. Mark ho upozornil na to, že tí ľudia by ešte mohli robiť problémy. Preto sa ponáhľal na oddelenie rovno za ním. Chcel to stihnúť ešte pred rannou hygienou. Cestou rýchlo naťukal správu pre Karen.

Budem ťa čakať na našom mieste. Urči čas.

J

Obával sa, že s ňou to bude ešte o niečo zložitejšie. Tá žena bola tvrdohlavá a odhodlaná na všetko. Musel si dobre rozmyslieť, čo jej povie. Akúkoľvek nevinnú poznámku by mohla považovať za provokáciu. A to, že sa tu teraz objavila znamená, že niečo od neho chce. Bol ochotný s ňou o tom vyjednávať, pokiaľ sa prestane vŕtať vo veciach, ktoré by ju nemuseli vôbec zaujímať.

Správu odoslal práve keď prešiel stráženou zónou a skratkou sa dostal až k izbám. Na termináli si naťukal príchod po osobné veci – zabudnutie predmetu osobnej potreby. Kvôli tomu sa mohol na oddelenie na pár hodín vrátiť. Vedel, že niečo také nebude nikto kontrolovať a dalo sa to aj tak veľmi ľahko vymazať, pomocou neočakávanej chyby.

Hneď po príchode do izby mal možnosť vidieť, ako Mark vyháňa zo svojej postele Setha.

Pred  štyrmi rokmi

(Jensen)

„Anna, mrzí ma to.“

Jensen stál pred tými dverami a pokúšal sa pochopiť, prečo k niečomu takému došlo. Neočakával, že úplne stratí nad sebou kontrolu a udrie ju po tvári. Nikdy predtým sa takto neprestal ovládať. Trochu viac si vypil, ale ani to ho neospravedlňovalo. Díval sa na svoju ruku v snahe pochopiť, kde sa to v ňom zobralo. Kedy klesol tak hlboko... Nerozumel tomu, kde nastala chyba. Mal doma tú najkrajšiu a najmilšiu osobu. Napriek tomu ju nenávidel. Nevedel, kde sa v ňom zobral taký silný odpor voči nej. Potreboval zistiť, čo sa to s ním robí. Prečo ho nič nezaujíma, prečo stále len pije a vracia sa domov s čoraz horšou náladou. Práve preto sa s ňou ešte pokúšal pozhovárať, možno naposledy, aby prišiel na to, kedy sa začal meniť na niečo, čomu ani sám nedokáže dôverovať.

Zamkla sa pred ním. Nemohol jej to vyčítať.

„Anna, ja už radšej pôjdem. Naozaj mi je ľúto, čo sa stalo. Bude lepšie, ak to ukončíme.“

Otvorila dvere.

Díval sa na jej uplakanú tvár, na modrinu, ktorú spôsobila jeho ruka.  

„Neopúšťaj ma. Prepáč mi, ja... ak som niečo urobila, čo...“

Pomaly sa k nemu približovala. Mal by jej povedal, že to už neurobí, že všetko bude ako predtým, ale nedokázal ďalej predstierať, že je to len nejaké prechodné obdobie.

„Nie, ty za nič nemôžeš. Ja musím niekam odísť. Vypadnúť. Nie je to tvoja vina. Ja už ďalej nemôžem...“

Odišiel. Nechal ju stáť tam a ani raz sa za ňou neobzrel, ale neupadol do pokušenia ostať s ňou, aj napriek tomu, čím sa stal.

Pred niekoľkými mesiacmi

(Jered)

Mal  obviazanú ruku, kvôli jednému zo starších pacientov. Cestou do spŕch ho počas akéhosi záchvatu celkom bezdôvodne uhryzol. Chudák starý pán po ošetrení poputoval rovno na izolačku.

Občas sa to stávalo, že sem priviedli aj takých ľudí, ale tí zvyčajne končili v krutej izolácii. Nebolo to nič nezvyčajné. Stalo sa to presne vtedy, keď mal pri nich službu Jensen. Bolo na ňom vidieť ako veľmi ho mrzelo, že k niečomu takému došlo. A poriadne zbledol, pretože sa celkom pochopiteľne domnieval, že mal na staršieho pacienta s istou špecifickou záľubou, dávať väčší pozor. Jered bol vývojom situácie nadšený.

Doktor mu ešte chcel urobiť nejaké vyšetrenia, ale mal v ordinácii iný súrny prípad, preto  mu len ošetril ranu a nechal ich čakať v zadnej miestnosti.

Jeredovi okamžite prišlo zle. Už dlhšiu dobu nemal rád pohľad na krv, hlavne na hlbšie poranenia. Ten muž ho uhryzol takmer, akoby z neho chcel ochutnať. Bolo to zvláštne, vzhľadom na to, čo v minulosti vyviedol, ale ani predtým, sa to nezaobišlo úplne bez komplikácií.

Preto ho veľmi potešilo, keď ho ošetrovateľ odniesol za doktorom. Mohol sa tak k Jensenovi bez problémov pritúliť, a aj keď príšerne zbledol a mal chuť vyvrátiť obed, rozhodne to malo aj príjemnú stránku vďaka, ktorej sa mu paradoxne chcelo len spokojne usmievať.  Dokonca aj teraz, keď ležal na lôžku a dýchal čerstvý vzduch z otvoreného okna, aby ho to trochu prešlo, nemohol potlačiť istú mieru spokojnosti.

„Už je ti lepšie?“ opýtal sa Jensen.

„To prejde, ale pomohlo by mi, keby ste ma chytili za ruku.“

Nepredpokladal, že to urobí, ale keď pocítil, ako sa jeho prsty dotkli tých jeho, musel si naozaj dávať veľký pozor, aby sa nezačal usmievať.