Fandom: Star trek 2009
Pár: Kirk/Spock
Varovanie: 12-18+, táto časť 12+, academy AU
Obsah: Cesta na Vulkán.
Poznámka: Táto časť nie je pre dej až taká dôležitá, ale nechcela som robiť ten taký veľký časový preskok, lebo mi to tam nesedelo. Takisto predlžujem aj pôvodný počet častí, lebo mám pripravené ešte niečo čo bude v závere a potrebujem to ešte rozložiť. Takže poviedku predlžujem o jednu časť. Keďže nabudúce bude taká dlhšia, v ktorej sa budú riešiť problémy Vulkánske :D A potom potrebujem ešte jednu. Jim sa trochu posunul, aby ho mohol pobozkať. Ľudský spôsob bol nepochybne tiež veľmi príjemný. Rozhodne nemienil zanedbávať ani túto veľmi obľúbenú metódu. Jeden mu však nestačil, chcel ďalší a ďalší. Bol takmer nezastaviteľný, až kým nepocítil ako sa telepatická vrstva varovne zachvela. Niečo cez ňu preniklo, aj keď by mala byť úplne nepriepustná. Ukradol si ešte jeden menší bozk a potom už opäť klesol do prikrývok. Nebolelo to. Cítil len spokojnosť a želal si, aby takto mohol ostať čo najdlhšie.
„Fascinujúce,“ potichu poznamenal
Spock.
„To ešte nič nebolo.“
Jim šikovne uvoľnil prednú časť
profesorovho odevu a nechal svoje ruky pomaznať sa s nahou pokožkou. Nezabúdal
ani na starostlivosť, ktorú citlivým miestam ponúkal bez akéhokoľvek zaváhania.
Nevedel či to je láska vo svojej pravej podstate. Poznal ju len ako krátkodobé
očarenie, vzájomné uspokojovanie. Niečo, čo bolo veľmi ďaleko od toho, niečo čo len z diaľky obdivoval, akoby
sa ho to nikdy netýkalo. Na chvíľu miloval každú, ktorá sa mu zapáčila, toto
bolo iné. Viac osobné, viac intímne než všetko, čo doteraz zažil. Ešte nikdy
nemal s nikým taký pocit, akoby boli jednou bytosťou, ktorá sa od seba
náhodou oddelila. Neveril, že niečo také môže existovať. A ešte nebol
schopný ani len pripustiť takúto možnosť. Jediné čo potreboval bol kontakt. Cez
vrstvu prechádzalo čoraz viac pocitov. Hromadili sa príliš rýchlo. A on si
až teraz uvedomil, že prestal vnímať všetko ostatné. Nemohol fyzický kontakt
oddeliť od toho, čo sa dialo v jeho mysli. Nemohol prestať, aj keď bol
varovaný pred bolesťou. Upokojil sa na sebe pocítil partnerove ruky
a takisto aj jeho telo bez zovretia oblečenia. A bol by zašiel
nepochybne aj ďalej, keby mu do hlavy nevrazil mokrý uterák, ktorý doňho
láskavo hodil McCoy. Okamžite sa odtiahol od svojho partnera a nahnevane
sykol:„Koľko je vlastne hodín?“
„Pol piatej,“ unavene hlesol
doktor.
„Tak si vlez do svojej postele
a spi. Nebudeme ťa rušiť.“
„Jim, to skrátka... Čo ak niekto
príde na... Okrem toho chcem ešte spať. Kvôli tebe sa tu vôbec nedá poriadne
vyspať.“
„Pokiaľ nebudeš robiť taký
rozruch nikto na nič nepríde. Choď do postele, Kostra.“
Mladý lekár chcel namietať, ale
Jim naňho varovne zazeral, až kým nezaliezol do svojej drahej postele
a nezhasol svetlá. Chvíľu ešte hundral, ale napokon sa mu podarilo veľmi
rýchlo zaspať, aj napriek neželanej spoločnosti. Jim takisto pocítil akúsi
zvláštnu únavu. Chcel pokračovať tam kde
prestali, ale bol veľmi unavený. Ani si neuvedomil kedy presne zaspal.
Po prebudení cítil vedľa seba
prázdne miesto. Puto držalo namieste pod telepatickým zovretím a McCoy
naňho hodil jeho uniformu. Jednu z tých nových vypratých kusov.
„Vstávaj. Musíme ísť na loď. Už
je najvyšší čas.“
„Prečo si ma nezobudil skôr?“ Jim
nevedel, čo by mal robiť skôr a dokonca ho aj trochu bolela hlava. Ten
otras bol možno vážnejší ako si myslel.
Napriek tomu sa začal obliekať. Nasadil tú najvyššiu rýchlosť.
„Aspoň ma už nestihneš vyšetriť.“
„Tak to sa veľmi mýliš. Ideme
rovno na ošetrovňu. Spock povedal, že kým vkročíš na mostík, až po lekárskej
prehliadke.“
„Prečo si ma nezobudil, keď
odchádzal?“
„Povedal mi, že ťa mám nechať
spať čo najdlhšie, aby si sa spamätal z toho otrasu.“
Jim to úplne chápal. Až teraz
začínal pociťovať náznaky toho, čo to s ním urobilo.
„A keď nebudem schopný služby?“
„Tak ostaneš na ošetrovni, ale aj
tak ideš s nami.“
„Dobre, tak poďme...“ značne mu
odľahlo, že niečo také povedal. Potreboval byť so Spockom počas toho procesu.
Nemienil ho v tej kaši nechať samého len kvôli svojim obavám z jeho rodiny.
Veľmi skoro sa však ukázalo, že podľahne niečomu úplne inému. Po rýchlom
presune do lode pocítil ako ho hlava ešte viac rozbolela. Kostra napokon
usúdil, že musí ostať na ošetrovne a oddychovať. Neznášal to tam, ale
neostalo mu nič iné, len ostať na lôžku. Mal nariadený úplný pokoj, čo ho
začínalo pomaly ale isto privádzať do zúfalstva. Mohol byť kapitánom. Vyskúšať
si ako to je ešte skôr ako ukončí školu. Zdalo sa mu, že tam leží dosť dlho.
Dokonca si vypočul aj správu počítača, podľa ktorej už pristáli na Vulkáne, ale
bez doktorovho súhlasu nesmel nikam ísť, preto ho potešilo, keď ho mu konečne začal venovaťpozornosť.
„Ako som na tom?“ opýtal sa
podráždene.
„Vyzerá to lepšie, Jim, ale stále
ti neodporúčam žiadne namáhavé aktivity.“
„Beriem to na vedomie. Môžem už
vstať?“
„Áno, nemal by to byť problém.“
Jim si so seba striasol prikrývku
a opatrne sa postavil na nohy. Hlava vyzerala byť v pohode. Rovnováha
tak isto. A to telepatické čudo bolo stále na mieste.
„A čo Spock?“
„Odišiel domov. Matka mu poslala
súrnu správu.“
Jim z toho rozhodne nemal
dobrý pocit. Ešte len pristáli a už ho volajú domov. To si ho istotne predvolala na koberček. Nahlas
však nevyjadril žiadne obavy a svojho puta s ním sa vôbec nemohol
dotknúť. Bolo úplne stiahnuté a nebyť telepatickej vrstvy asi by to bolo
pomerne bolestivé.
„Iba matka? A čo otec?“
Kostra naňho chvíľu mlčky hľadel.
Vyzeralo to, akoby zbieral odvahu, aby mu niečo povedal.
„Ten tu čaká na teba. Práve preto
som prišiel skôr. Povedal, že chce s tebou hovoriť, ale zdôraznil som mu,
že to chvíľu potrvá, lebo sa necítiš dobre. Neprekážalo mu to údajne na teba
počká koľko bude treba. Teda, Jim. Nevedel som, že ste sa mu už priznali.“
Dom veľvyslanca Sareka
Kráčal po schodoch vedúcich na
hornú plošinu, ktorou sa dalo čo najrýchlejšie prejsť k ich domu. Vedel,
že otec bude ešte v práci. Dopredu si to zistil. Najprv sa chcel
pozhovárať s matkou. Nemal
z neho strach. Chcel len, aby ho trochu pripravila. A uvažoval
o tom, či jeho logika tentoraz vydrží taký nápor. Jeho jediný syn má vzťah s mužom. To bol rozhodne dôvod na
poriadnu rodinnú hádku a tentoraz by to bolo aj logické.
