Ty si pil ? Vzchop sa konečne. Nechcem, aby mne tu ležali celý deň,“ vyjachtala som zdesene. Veľmi dobre som vedela, čo dokáže spôsobiť alkohol. Vždy, keď si otec vypil úplne strácal akékoľvek zábrany. Vždy vykrikoval, že mu chýba poriadna žena. Celý deň som sa musela potichu plaziť po dome, aby som ho náhodou niečím nenahnevala. Horšie však bolo, že keď mal takúto „povznesenú náladu“ dával mi bozky na líce a chcel, aby som sedela na jeho kolenách. Vždy som sa pritom cítila hrozne. Morfin sa zabával na tom, ako ma otec naháňal po celej chatrči, lebo som mu nechcela dať bozk na dobrú noc. Nemohla som sa k nemu správať takýmto spôsobom. Nikdy som sa necítila, ako jeho dcéra. Mala som skôr funkciu slúžky, ktorá musí na slovo poslúchať pána. Nič nemohlo vymazať úrážky a hrubé zaobchádzanie.
„Nemysli si, že som túto polohu zaujal dobrovoľne. Tie staré handry, ktoré nosíš už dávno patria do múzea,“ posmešne poznamenal Tom. Opäť sa mu podlomili kolená. Oprel sa o mňa, akoby hľadal nejaký záchytný bod. Zatlačil ma hlbšie do blata.
„Tak zo mňa už konečne zlez !“ skríkla som podráždene. Telo poznačené rannajším výpraskom ma poriadne bolelo. Morfin porozbíjal polovicu porcelánových šálok, vina však ako vždy padla na mňa.
„Tak ľahko to nepôjde. Zrejme mám zlomenú nohu. Príšerne to bolí,“ zazrela som kus kosti, ktorý zrejme prerazil kožu.
„Pomôžem ti, nemusíš sa báť,“ napriek tomu, že sa ku mne nesprával slušne, neželala som si, aby zbytočne trpel.
Sústredene som privrela oči. Pomaly som v duchu opakovala slová nejakého zaklínadla. Otec a brat sa domnievali, že zatiaľ nemám žiadnu čarovnú moc. Moje sily však mierne vzrástli. Dokázala som pohybovať predmetmi a ovládať niektoré zvieratá, hady sa ku mne občas pritúlili a niečo mi šepkali.
Nemienila som však dopustiť, aby to zistili. Mysleli si, že som úplne bezmocná.To mi dávalo možnosť načerpať dostatok síl. Počas ich neprítomnosti som prečítala pár zaujímavých kníh. Vedela som, že nebudem schopná postaviť sa proti vôli dospelého čarodejníka, jedného dňa však príde môj čas. Slizolinov medailón mal moc, o ktorej otec nič netušil. Dal mi možnosť vykonávať drobné kúzla aj bez prútika. Nie vždy som však mala dostatok síl. Niektoré kliatby som sa bála vysloviť. Jednoduché liečebné kúzlo som však poznala veľmi dobre, pomáhalo mi prežiť roky plné utrpenia.
„Vylieč sa,“ zašepkala som po parselsky. Kosť sa náhle vrátila na správne miesto.
„Ako si to urobila ?“ znepokojene zašepkal Tom. Keď rukou prešiel po nohe nenašiel ani stopu po nejakej zlomenine. Jemne mi pomohol vstať.
„Ďakujem ti,“ odvetil pokojne. Prekvapilo ma, keď mu z vrecka vypadol prútik. Niečo také som neočakávala.
„Ty nie si, Riddle. Tak kto si ?“ zúrivo som sotila späť do blata. Zlosť mi dala dodala silu. Ten prútik nepochybne patril čarodejníkovi. Riddle bol mukel. Vždy som to vedela a nepochybovala som o tom.
„Netáraj, Merope. Samozrejme, že som to ja. Nespoznávaš ma. Tú vec som náhodou našiel na zemi. Nechápem, prečo robíš taký rozruch kvôli nejakej palici. Si bláznivá rovnako ako tvoj otec,“ podišiel ku mne a ma nežne pobozkal na čelo. To ma úplne zmiatlo. Rýchlo som vyliezla von z plytkej jamy a rozbehla som sa preč. Bol to on alebo nie ? Čo si mám o tom myslieť ?
