Nová kapitolka je trochu kratšia,lebo ma akosi opúšťa inšpirácia....Pokiaľ si to prečítate, nezabudnite písat komentíky, aby som vedela či sa vám to páči....
„No tak, nespi,“ šepkala som mu do ucha. Blízkosť cudzieho človeka ma znervózňovala. Srde mu bilo trochu rýchlejšie a boľavá noha mierne opuchla. Keď konečne otvoril oči, zatvári sa zhnusene, akoby spadol do kopy hnoja. Nikdy sa so mnou nechcel hrať, aj keď som túžila po priateľstve s ním. Bolo by to krásne, keby ma chránil a staral sa o mňa... Vedela som však, že niečo také sa nikdy nestane. Chvíľu som dovolila spánku, aby ma ovládal. Nebolo to až také zlé počúvať spev vtákov a dovoliť snom, aby vyčarili úsmev na mojej tvári. Spali sme v akomsi nedobrovoľnom objatí. Vnímala som tlkot Tomovho srdca. Pôsobil na mňa ako tá najsladšia uspávanka.
„Merope,neopováž sa niekomu povedať, že si ma stretla v takomto stave,“ nie príliš jemný dotyk ma nedobrovoľne vytrhol zo sveta snov.
Vedela som, že chce vstať. Niečo mu v tom však bránilo. Nedokázal udržať rovnováhu.
„Ty si pil ? Vzchop sa konečne."
