ešte stále utorok...
„Zomriem veľmi mladá a ty si po mňa prídeš, vezmeš ma za ruku...“ túžila som objať ten kúsok skaly,ktorý nás oddeľoval. Otcov prísny pohľad ma však prinútil dôstojne stáť pri hrobe. Nepriniesol jej kvety. Ja som to tiež nemohla urobiť. Na tvári mi pristála pomerne silná facka. Otcove hrubé prsty ostali otlačené na mojej pokožke. Nezachvela som sa a neodvážila som sa viac vyroniť ani slzu. Rukou som opatrne siahla na medailón, ktorý som musela nosiť na krku. Buď silná,Merope. Prestane to bolieť, uvidíš. Šepkal mi akýsi vnútorný hlas. Poslúchla som svoje inštinkty.
„Čo to trepeš, ty hlúpe dievčisko ? Budeš žiť kvôli zachovaniu rodu. Nezabúdaj, že sme potomkami Salazara Slizolina. V našich žilách koluje jeho krv. Jedného dňa budeš matkou potomka nášho rodu. Samozrejme ,oveľa viac sa spolieham na teba,Morfin,“ obrátil svoju pozornosť na môjho brata a jemne ho pohladil po vlasoch. Znechutene som odstúpila čo najďalej od nich. Nerozumela som významu tých slov.
„Zachovanie rodu ? Čo to znamená, otec ?“ odvážila som sa spýtať.
Starší muž sa mierne uškrnul. Jeho tvár nadobudla nezvyčajne sústredený výraz. Trochu sa striasol, keď priložil ruku na moje brucho. Nechcela som, aby zistil, že pod tričkom skrývam pár koláčikov.
„Jedného dňa budeš mať dieťa, ktoré bude rásť v tvojom tele. To je všetko, čo zatiaľ potrebuješ vedieť,“ odsunul ju tak rýchlo, akoby ho niečo popálilo. V jeho očiach sa opäť zjavil chlad a pohŕdanie.
„Morfin mi doma ukáže, ako si nacvičil čítanie. Potomok Gauntonovcov nesmie koktat, keď drží v ruke knihu. Niečo také si môžu dovoliť jedine muklovia. Ty sa mi radšej do večera strať z očí,Merope. Nechcem, aby si nás vyrušovala,“ objal môjho brata okolo pliec a ťahal ho smerom k veľkej bráne. Nevadilo mi, že ma nechali samú. Bola som schopná túlať sa po Little Hangeltone aj bez ich dozoru. Keď sa mi stratili z očí, znepokojene som si pošúchala líce. Vykročila som po úzkej cestičke, ktorá oddeľovala od seba jednotlivé hroby. Preliezla som cez dievu v plote. Nerobilo mi problém prestrčiť svoju chudučkú postavu pomedzi priečky. Musela som dávať pozor,aby oblečenie ostalo v celku. Ak by som roztrhala moje jediné šaty, otec by ma určite poriadne zmlátil.
Vykročila som po hrboľatej lesnej cestičke. Pichľavé kamene občas spôsobili škrabanec na mojich bosích nohách. Otec mi nekúpil nové topánky, aj keď som ho o to prosila. Zrejme to nepovažoval za dôležité.
„Je tu niekto ?“ za mojích chrbtom zaznel príjemný hlas. Nejaký chlapec tackavým krokom zamieril rovno ku mne. Nohu mal skrútenú vo zvláštnom uhle. Draho vyzerajúce šaty pôsobili neupravene, akoby ho práve niekto vyváľal v blate. Napriek tomu bol veľmi pekný. Aspoň to o ňom všetci tvrdili. Bol to môj sused. Tom Riddle, jediné dieťa pochádzajúce z tej bohatej rodiny. Závidela som mu aj vzduch, ktorý dýchal. Vlastne by som si to s ním rada vymenila... Túžila som po hračkách, pozornosť a dobrom jedle. To však ostalo len mojim nenaplneným snom. Ostalo mi len pár popučených koláčikov.
„Ahoj, Tom, opäť ťa zmlátil Parks ?“ podpichla som ho. Vedela som, že sa často dostáva do sporu so starostovým synom. Tí dvaja sa večne hádali.
„Teba to nemusí zaujímať, žobráčka,“ privrel oči počas ďalšieho návalu bolesti. Nohy sa mu podlomili. Nechtiac ma zhodil do kríkov. Napuchnuté líce mi trochu doškriabali konáre. Spadli sme do nejakej nepríjemne pôsobiacej diery.
Pocítila som na sebe ťažobu jeho tela. Horšie však bolo, že stratil vedomie. Srdce mu začalo biť pomalšie, akoby práve zaspal. Nevládala som ho zo seba odsunúť.
„Tom, ja nie som vankúš ! Vstávaj !“ pokúšala som sa ním poriadne zatiasť.
